Co se děje v mozku, když se vzdáte cukru

Kto ma pozná, vie, že milujem sladké. A vždy som milovala. Priateľ a spolužiak Andrew je rovnako postihnutý. To, že žijeme v Hershey v Pensylvánii, hlavnom meste čokolády na svete, nám obom nepomáha.

No Andrew je statočnejší ako ja. Minulý rok sa vzdal na Veľkú noc. Nemôžem povedať, že som ho tento rok nasledovala, ale ak abstinujete od sladkostí počas tejto Veľkej noci, počas nasledujúcich 40 dní môžete očakávať toto.

[wp_ad_camp_1]

Cukor: prirodzená odmena, neprirodzená oprava

V neurovede jedlo voláme „prirodzená odmena“. Aby sme prežili ako druh, veci ako jedenie, sex a výchova iných musí byť pre náš mozog potešením, ktoré sa opakuje a zosiluje. Evolúcia vytvorila mezolimbickú cestu, mozgový systém, ktorý rozkóduje tieto prirodzené odmeny. Keď robíme niečo, čo nás teší, zhluk neurónov s názvom ventrálna tegmentálna oblasť používa neuroprenášač dopamín, aby predával signál do časti s názvom nucleus accumbens. Spojenie medzi nucleus accumbens a naším prefrontálnym kortexom diktuje nášmu motorickému systému, či si vziať ďalší kúsok chutnej čokolády. Prefrontálny kortex tiež aktivuje hormóny, ktoré hovoria telu: „Hej, tento koláč je výborný. A budem si to pamätať v budúcnosti.“

Samozrejme, nie všetky jedlá sú rovnakou odmenou. Väčšina z nás uprednostňuje sladké pred kyslými a horkými jedlami, pretože vďaka evolúcii, naša mezolimbická cesta potvrdzuje, že sladké veci poskytujú zdravý zdroj uhľohydrátov pre naše telo. Keď naši predkovia šli oberať brusnice, kyslé znamenalo napríklad nie dosť zrelé, kým horké znamenalo „pozor, jed“.

Ovocie je jedna vec, ale moderná diéta žije svojím životom. Pred desiatimi rokmi odhadovali, že priemerný Američan spotrebuje 22 čajových lyžičiek cukru denne, čím získava navyše 350 kalórií. Odvtedy sa to zvýšilo. Pred pár mesiacmi jeden expert predpokladal, že priemerný Brit spotrebuje 238 lyžičiek cukru každý týždeň.

„Prvé dni sú trocha náročné,“ povedal mi Andrew o jeho minuloročnom dobrodružstve bez cukru. „Cítiš sa, ako by si sa detoxifikoval z drog. Zistil som, že jem viacej sacharidov, aby som kompenzoval nedostatok cukru.“

Existujú štyri hlavné zložky závislosti: záchvat prejedania, pokles hladiny (ústup), túžba, krížová senzibilizácia (jedna látka, od ktorej je niekto závislý vytvorí predpoklad, aby sa stal závislý od druhej). Všetky tieto zložky boli pozorované pri modeloch závislosti zvierat – na cukor rovnako ako na drogy.

Typický sú potkany odstavené od jedla na 12 hodín každý deň, potom dostanú prístup k žrádlu s cukrom a druhá čast k normálnemu žrádlu. Po mesiaci opakovania tohto denného postupu potkany ukazujú správanie podobné závislým na drogách. Zakrátko si zvyknú na žrádlo s cukrom oveľa viac ako na normálne žrádlo. Prejavujú tiež známky nepokoja a depresie počas obdobia potravinovej deprivácie. Veľa potkanov vystavených cukru, ktorí boli neskôr vystavení drogám ako kokaín a opiáty, ukazovali závislé správanie na drogy na rozdiel od potkanov, ktoré predtým cukor nekonzumovali.

Tak ako drogy, aj cukor maximalizuje uvoľňovanie dopamínu v nukleus accumbens. V priebehu dlhšieho obdobia pravidelná konzumácia cukru vážne mení génovú expresiu a činnosť dopamínových receptorov v strednom mozgu a frontálnom kortexe. Konkrétne cukor zvyšuje koncentráciu jedného typu dráždivých receptorov zvaných D1, no znižuje koncentráciu ďalších receptorov zvaných D2, ktoré sú tlmiace. Pravidelná konzumácia cukru tiež tlmí činnosť dopamínového prenášača, proteínu, ktorý pumpuje dopamín von zo synapsií a po spálení späť do neurónov. Opakovaný prístup k cukru po čase vedie k väčšej vzrušivosti mozgových centier odmeny a dokonca ešte väčšej potreby cukru, aby sa aktivovali všetky dopamínové receptory v strednom mozgu tak ako predtým. Mozog sa stáva tolerantným voči cukru a je ho treba viac na ten istý „pocit hladiny cukru“.

Pokles hladiny cukru je tiež reálny

Hoci tieto štúdie boli vykonané na hlodavcoch, nie sme ďaleko od tvrdenia, že tie isté jednoduché procesy sa objavujú aj v ľudskom mozgu. „Túžba nikdy neprestáva, je pravdepodobne psychologická,“ povedal mi Andrew. „No asi po týždni je to ľahšie.“

V štúdii Carla Colantuoniho a jeho kolegov z Princetonskej Univerzity z roku 2002 potkanom, ktoré podstúpili typický postup vytvorenia závislosti na cukre, následne „poklesli hladiny cukru“. Bolo to spôsobené jednak potravinovou depriváciou alebo použitím naxolonu, lieku používaného na liečbu závislosti na opiátoch, spájajúci receptory v systéme odmeny v mozgu. Obe metódy, sledujúce pokles hladiny cukru, viedli v fyzickým problémom, vrátane drkotania zubami, trasenia končatín a trasenia hlavy. Použitie naxolonu tiež spôsobilo, že potkany boli nepokojnejšie, pretože strávili menej času vzpriamené a dotýkali sa vyvýšeného prístroja, umiestneného na oboch stenách klietky.

Podobné experimenty s poklesom hladiny cukru uvádzali správanie podobné depresii v úlohách ako vynútený test plávania. Potkany s poklesom hladiny cukru s väčšou pravdepodobnosťou ukazujú pasívne správanie (ako plávanie) ako aktívne správanie (pokus uniknúť), keď sú umiestnené vo vode, čo naznačuje pocit bezmocnosti.

Nová štúdia zverejnená tento mesiac Victorom Mangabeirom a jeho kolegami v časopise Psychológia a správanie uvádza, že pokles hladiny cukru vedie k impulzívnemu správaniu. Spočiatku boli potkany trénované k získaniu vody stlačením páčky. Po tréningu boli zvieratá vrátené do domovských klietok a dostali prístup k žrádlu s cukrom a vode, alebo len k vode. Po 30 dňoch, keď bola potkanom daná opäť možnosť stlačiť páčku na vodu, tie závislé na cukre stláčali páčku výrazne viackrát ako kontrolné zvieratá, čo naznačuje impulzívne správanie.

Napriek desaťročiam diétnych programov a knižných bestsellerov sme sa dlho s myšlienkou „závislosti na cukre“ len pohrávali. Existujú vysvetlenia nízkej hladiny cukru opisujúce túžbu po jedle, ktorá môže spôsobiť impulzívne jedenie. Existuje tiež množstvo článkov a kníh o bezhraničnej energii a novonájdenom ľudskom šťastí u tých, ktorí cukor navždy zavrhli. No napriek všadeprítomnosti cukru v strave myšlienka o závislosti na cukre je stále tabuizovaná.

Ste motivovaní vzdať sa cukru na Veľkonočné sviatky? Uvažujete ako dlho potrvá pokiaľ sa zbavíte túžby a vedľajších účinkov, ale každý z nás je iný a žiadne štúdie na ľuďoch neexistujú. Po 40 dňoch je jasné, že Andrew prekonal najťažšiu časť. „Spomínam si, že keď som jedol prvú sladkosť, myslel som si, že je príliš sladká,“ povedal. A ako pravidelná zákazníčka miestnej pekárne v Hersheys vám odporúčam urobiť to isté.

Autorkou tohto článku je doktorka Jordan Gaines Lewisová, autorka náučných kníh a výskumníčka na Penn State College of Medicine, anglický originál na Jordan Gaines Lewis – The Conversation

http://neurosciencenews.com/sugar-brain-neuroscience-6199

Zdroj (1)

[wp_ad_camp_1]