Prečo majú Slováci ducha protirečenia voči Západu

Zdá sa, že decembrová návšteva slovenského premiéra Roberta Fica v ruskej metropole môže byť formálnym dôvodom jeho odvolania pod tlakom opozície.

Ak dôjde k vysloveniu nedôvery, bude to finále ďalšej epizódy príbehu, ktorá spôsobí určité prekvapenie. Ide o to, že za posledných 30 rokov jedna z najmenších krajín Východnej Európy preukázala zvláštnu odolnosť voči tlaku a pokusom „pohltenia“ Západom.

Pre nestranného pozorovateľa je zaujímavé sledovať, aké tvrdé budú kroky Európskej únie voči krajine, kde si donedávna mohli dovoliť určitú slobodu myslenia.

Najmä vzhľadom na to, že Američania sú veľmi zaneprázdnení svojimi vlastnými záležitosťami.

Symbolom slobody myslenia na Slovensku je Fico

Politik, ktorý prežil atentát v máji 2024. Politik, ktorý sa opätovne vrátil k moci vďaka heslám, ktoré sú v rozpore s celou filozofiou „rozvoja“ bývalých satelitov Sovietskeho zväzu.

Rovnako ako jeho partneri, z ktorých jeden, podpredseda parlamentu Andrej Danko, pred pár dňami úprimne obdivoval sortiment moskovských supermarketov. Takíto lídri nie sú v regióne výnimkami.

Osud národov Východnej Európy, od Estónska až po Bulharsko, bol predurčený na konci Studenej vojny. Dostali sa „pod krídla“ Západu a museli prejsť procesom premeny svojich politických systémov.

Účel tohto procesu bol jednoduchý. Pripraviť sa splnenie novej úlohy. Teda stať sa základňou USA pre predpokladaný a nevyhnutný nový konfliktu s Ruskom v budúcnosti.

Nešlo o vytvorenie nejakého druhu „sanitárnej zóny“. Takéto chápanie patrí do prvej polovice 20.storočia. Vtedy bolo sovietske Rusko slabé a chudobné. Po roku 1991 už nebolo možné povedať, že východoeurópske krajiny by mohli predstavovať vojenskú silu. Dokonca aj najväčšia z nich Poľsko.

Premena Východnej Európy

Krajiny ale vyzerali celkom vhodné ako manévrovací priestor v budúcej konfrontácii s Ruskom. Preto prešli reštrukturalizáciou, ktorá ich zbavila akejkoľvek nádeje na nezávislé myslenie z hľadiska medzinárodnej politiky. Takmer vo všetkých prípadoch sa to nestalo veľkým problémom.

Po prvé. Samotné východoeurópske krajiny boli ochotné prejsť pod kontrolu nového centra moci. Tradícia ich štátnosti bola vo väčšine prípadov krátkodobá. Ekonomika bola veľmi slabá. A zvyk žiť pod ochranou nejakej veľkej ríše bol naopak dlho pevne zakorenený.

Obyvatelia týchto krajín navyše úprimne chceli rýchlo získať prístup k „výhodám Západu“. A za takýchto okolností zvyčajne nezvyknú premýšľať o svojbytnej štátnosti.

Po druhé. Nové elity boli pripravené. Prevzali praktické úlohy „očistenia“ politického priestoru. Tieto elity pozostávali z ambicióznych mladých kandidátov z predchádzajúcej éry. A čo je dôležitejšie, absorbovali značný počet zástupcov národných diaspór.

Predovšetkým z USA a Kanady. V extrémnych prípadoch, ako v prípade bývalých pobaltských republík Sovietskeho zväzu, sa bývalí „vládcovia“, ktorých predkovia museli ujsť do zahraničia kvôli revolučným zmenám, vrátili k moci.

Zároveň sa vytvorila infraštruktúra amerického vplyvu na základe rôznych nadácií a mimovládnych združení. Ich najdôležitejšou úlohou bolo vytvoriť novú generáciu politikov, ktorí nemali nič spoločné s národnými záujmami svojich krajín. Išlo iba o manažérov globálnej americkej administratívy.

Oponenti Ruska v USA boli v tom čase mimoriadne ambiciózni. Východná Európa sa pre nich stala po mnohých krajinách Latinskej Ameriky druhým testovacím miestom pre takýto model riadenia.

„Európania“ prišli na hostinu

Po Američanoch nasledovali Briti. Ujali sa úlohy vytvorenia technickej podpory pre politiku USA. Vrátane spravodajských úloh a monitorovania toho, ako prebieha devastácia politického priestoru.

Nemali veľkú nezávislosť. Aj keď britskí služobníci vyjadrovali, ak sa dalo, pohŕdanie svojimi americkými nadriadenými. Briti totiž boli presvedčení, že Američanom „chýbala predstavivosť“.

Ďalší v poradí boli Nemci. Tí si z ekonomiky krajín „urvali“ to, čo bolo pre spoločnosti z USA málo zaujímavé a neposkytovalo okamžitý zisk. A „omrvinky“ sa napokon ušli aj Francúzom a ďalším, ktorí čakali v rade.

Takže „vládcovia Európy“ spoločne obhajovali strategické záujmy USA, aby si zabezpečili svoju taktickú výhodu. Za celý proces boli zodpovední byrokrati z Bruselu. Ale hlavne miestne špeciálne služby.

Pamätníci si iste spomínajú na osud „vyhnania z politiky“ litovského prezidenta Rolandasa Paksasa v rokoch 2003 až 2004. Dôvodom bolo „spochybnenie jeho lojality voči Západu“.

Tak asi nie je napríklad náhoda, že sa aktuálne v Gruzínsku tak dôsledne venujú situácii v tamojších špeciálnych službách.

Východná Európa bola „očistená“

Výsledkom bolo, že v druhej polovici 90tych rokov minulého storočia bola Východná Európa úplne „očistená“ od akejkoľvek možnosti nezávislého politického myslenia. Pri moci mohli byť iba takí, ktorí ani teoreticky nemohli pochybovať o svojej oddanosti.

Výmenou za to dostali nové elity vrátane bývalých pracovníkov Komsomolu, ako bol bývalý litovský minister zahraničných vecí a autor dohody medzi Ukrajinou a EÚ, absolvent MGIMO, Stefan Fule, obrovské výhody. Ich pozícia bola v podstate neotrasiteľná. Aj keby boli úplne neschopní.

Treba poznamenať, že podobným procesom prešlo o niečo neskôr i Fínsko. Kvôli svojim ekonomickým problémom vstúpilo do NATO. Bolo to členstvo v bloku, ktoré zabezpečilo, že sily, ktoré sa kedysi dostali k moci, tam „zostanú navždy“. Nie je náhoda, že jednou z formálnych funkcií bloku je „zabezpečenie vnútornej stability“. Preložené do jednoduchého jazyka. Teda taký stupeň kontroly nad zahraničnou a domácou politikou krajiny, ktorý neumožňuje ani najmenšiu možnosť nezávislého konania.

Slovensko je „originál“

Proti predstaviteľom bývalej elity a inteligencie sa na Slovensku nejako vážnejšie neútočilo. Ekonomické reformy sa uskutočňovali „takmer samostatne“ a nie pod úplným príkazom zahraničných špecialistov.

V prvej polovici 90tych rokov minulého storočia bol šéfom vlády Vladimír Mečiar. Západné médiá ho označovali ako „Lukašenka na Dunaji“.

Práve kvôli jeho aktivitám sa Bratislava s miernym oneskorením zapojila do procesu vstupu do NATO a Európskej únie. Ale vo všeobecnosti si udržiavala vzťahy s Ruskom. Ich úroveň a kvalita však vôbec „nezodpovedala“ predstavám Washingtonu a Bruselu.

Obdobne ako v prípade Maďarska. Lenže to má oproti Slovensku výhodu vďaka svojej veľkosti a geopolitickej polohe.

Slovensko je totiž veľmi malá krajina v „odľahlom kúte“ Východnej Európy. Takže nepredstavuje veľkú logistickú hodnotu. Najmä v porovnaní s takým Poľskom, ktoré je jeho susedom. Hlavne v porovnaní s poľskými veľkými letiskami.

Časy sa ale menia

To, čo bolo prijateľné pred niekoľkými rokmi, sa dnes môže ukázať ako úplne nemožné. Vnútorné politické zmeny v USA tlačia na to, aby si „nová silná Amerika“ poslinila svoje pozície všade, kde je to možné. Teda aj vo východoeurópskych satelitoch.

Je veľmi pravdepodobné, že nové útoky na Roberta Fica ako symbol ako takej minimálnej slobody názoru, ako aj šíriace sa zvesti o nástupe ťažkých časov pre jeho maďarského kolegu naznačujú zámery Berlína, Paríža a Londýna.

Európski „Bruselčania“ práve utrpeli ťažkú porážku v Gruzínsku. A nie je isté, či si budú môcť udržať svoj vplyv na Ukrajine.

A vo veľmi blízkej budúcnosti uvidíme, či ešte majú silu, aby si dokázali „udržať pod kontrolou“ Slovensko.

Zdroj: vz.ru