Kedysi tvár protestov Gorila, dnes bojuje za malých farmárov

V roku 2012 bola jednou z tvárí veľkých protestov, ktoré žiadali vyšetrenie kauzy Gorila.

Dnes je prezidentkou Vidieckej platformy, ktorá na Slovensku zastupuje záujmy malých a rodinných fariem.

Pre ľudí, ktorí si myslia, že stačí zvrhnúť doterajších politikov, má Lucia Gallová odkaz, z ktorého mrazí aj v horúcom lete – protesty sú dôležité, ale problémy sa reálne riešia inak.

Ešte vás ľudia spoznávajú ako jednu z tvárí protestov Gorila?

Ešte sa to stáva, hoci už pomenej. Ale vždy ma to prekvapí. Ja sa k tomu už veľmi nepriznávam.

Prečo?

Mám pocit, že to nedopadlo práve najlepšie. Keby som do toho išla teraz, robila by som to inak a niektorých vecí by som sa už vyvarovala. Určite sme sa pustili do veci, ktorá mala dopad v zmysle toho, že sme v spoločnosti vypustili paru, a zároveň, dôvera ľudí v túto formu vyjadrenia svojho názoru klesla. Plne si všetky tieto aspekty uvedomujem.

Zmenila vás táto skúsenosť?

Postupne som zistila, ako veci naozaj fungujú. Počas protestov som o nich mala dosť skreslenú predstavu. Zvyknem to hodnotiť tak, že to bol dobrý „preplesk“. Predstavte si, že ste obyčajný človek, žijete si svoj bežný život a zrazu sa ocitnete v stredobode záujmu, pozerá sa na vás celý národ a pýta sa, čo budete robiť a ako chcete spoločnosť zmeniť?

Keď sa dnes dívate na skupinu mladých, ktorá ako kedysi vy, volá po zmene na námestiach, čo vidíte?

Pozerám sa na nich s porozumením, pretože si uvedomujem, čo musia prežívať. Ste vo víre verejnej pozornosti, médií, cítite istý tlak, na isté veci kapacity máte, na iné nie. Z vlastnej skúsenosti viem, že toto nie je cesta ako dosiahnuť – nazvem to pompézne – zmeny v spoločnosti.

Politika nejako funguje a vy skrátka potrebujete poznať jej mechanizmy, ako sa zákony tvoria, ako sa do tohto procesu môže zapojiť občianska spoločnosť. Aj vďaka mojej aktuálnej skúsenosti z Vidieckej platformy som zistila, že veci sa dajú pohnúť dopredu, keď máte okolo seba triezvych ľudí, keď máte argumenty a viete ich aj odkomunikovať.

Demonštrácie na slovenských politikov neplatia?

Problém je v tom, že dav musí jasne zadefinovať, čo ďalej. Pri tomto vždy stroskotáme. Nemôžete protestovať donekonečna. Určite má zmysel robiť protesty pri horúcich ad hoc témach, napríklad na lokálnej úrovni, ale témy, ktoré zasahujú celú spoločnosť, vyžadujú iné postupy a prístupy.

Čo je Vidiecka platforma?

Je to nová poľnohospodárska samospráva. Funguje síce len tri roky, no medzičasom sa z nej stala druhá najväčšia poľnohospodárska samospráva. Bráni záujmy tých, ktorí doteraz neboli vypočutí – malí farmári, mladí farmári a producenti.

Vznikla prirodzeným spôsobom. V roku 2014 vyhlásila OSN medzinárodný rok rodinných fariem a malí farmári si povedali, že sa chytia príležitosti a skúsia tému dostať do spoločnosti.

Začali sme s mediálnymi kampaňami, zároveň sme sa zapojili do prípravy koncepcie na podporu mladých a malých rodinných farmárov. To bol prvý krok, kedy sme si uvedomili, že keď ľudia držia spolu, dokážu presadiť zmeny. Odvtedy sa snažíme „ozdraviť, omladiť a inovovať“ poľnohospodárstvo na Slovensku.

Komunikuje sa vám s politikmi v tejto pozícii inak, než keď ste boli demonštrantka?

Cítim sa istejšia. Predtým to bolo intenzívne v tom, že v priebehu dvoch mesiacov sa s nami chcel stretnúť každý, respektíve, že politici neodmietali stretnutia s nami. Mali sme priamy prístup k najvyšším predstaviteľom štátu. Pri Vidieckej platforme to bolo naopak – svoju pozíciu sme si museli vydobyť a dostať sa k politikom „zdola“. V začiatkoch sa na nás pozerali zvrchu ako na škodcov. Uvedomujem si, že vybudovať pozíciu chce čas, no nie je to nemožné.

Koniec-koncov relatívne mladá platforma iniciovala ústavný zákon o pôde, ktorý sa na prvý pohľad tvári ako práca SNS, a podarilo sa ho presadiť.

My sme si vlani povedali, že keď chceme s poľnohospodárstvom niečo robiť, musíme začať od koreňov, od pôdy. Zhodli sme sa, že najzásadnejšia vec je začať rovno od ústavy. Trvalo to rok, čo je pomerne krátky čas na novelizáciu ústavy, no bola to úžasná skúsenosť v tom, že sme si prešli celým legislatívnym procesom. Podarila sa nám vôbec prvá historická zhoda na úrovni poľnohospodárskych samospráv, až potom sme mohli ísť za politikmi.

Tému s nami začala intenzívne komunikovať práve SNS a spoločne sme ju aj dotiahli. Diskutovali sme však so všetkými parlamentnými politickými stranami, okrem ĽSNS. Veľakrát to neboli jednoduché stretnutia. Vzhľadom na to, že je téma poľnohospodárstva na okraji záujmu spoločnosti, aj poslanci v parlamente sa v nej orientujú len minimálne, bolo pre nás pomerne náročné počas pár rozhovorov predstaviť celú šírku problematiky so všetkými súvislosťami. Je to jedna z našich výziev do budúcnosti.

Lajtmotív, ktorý novelu sprevádzal, bol zabrániť špekulatívnym nákupom pôdy. Nie je jedno, kto na Slovensku nakupuje pôdu?

Závisí od toho, z ktorej strany sa na to pozeráte. My sme sa celý čas snažili pristupovať k téme vecne a vyvarovať sa zbytočných emócií. Pre nás boli najdôležitejšie dva aspekty. Prvý: aby sa pôda nekumulovala v rukách niekoľkých, ekonomicky silných hráčov. Nedeje sa to len na Slovensku, ale všade vo svete.

Napríklad kolega z brazílskeho ministerstva mi hovoril o tom, že tiež museli meniť zákon kvôli veľkým čínskym spoločnostiam. Druhý aspekt je environmentálny. Nemôže nám byť jedno, ako na pôde gazdujeme a čo nechávame ďalším generáciám.

Čo znamená špekulatívny nákup?

Napríklad, že si pôdu kúpim alebo prenajmem a jediná činnosť, ktorú na nej robím, je mulčovanie, za ktoré dostávam dotácie. Mimochodom, firmy, ktoré predávajú ťažkú techniku, hovoria, že najväčší biznis u nás majú s mulčovacími strojmi. Alebo skúpim ohromné plochy a prenajímam ju tretím stranám.

Vzhľadom na to, ako sú nastavené dotačné mechanizmy, že sa dotácie dávajú na hektár, a vzhľadom na to, že nemáme evidenčný systém o tom, kto na pôde hospodári, a na základe akého užívacieho vzťahu, tu máme obrovskú „dieru“. Tá potom vytvára priestor na rôzne druhy správania sa, vrátane toho korupčného.

Toto by sme však teraz chceli riešiť v rámci novelizácie dvoch kľúčových zákonov, ktoré sa nám v nadväznosti na novelu ústavy podarilo otvoriť.

Ako vieme, že našu pôdu skupujú povedzme Číňania?

Poznám ľudí, ktorí tu majú realitky, a boli intenzívne oslovovaní dánskymi spoločnosťami, ktoré sú dcérami tých čínskych, aby pre nich na Slovensku vykupovali pôdu. Keď právnická osoba nakupuje pôdu cez akciovky, nevieme, kto je reálne na konci tohto reťazca. Takto vlastne ani nevieme, kto pôdu vlastní.

Tieto dáta nechýbajú len na úrovni Slovenska, ale v celej Európskej únii, a tá to tiež vníma ako problém. Európsky parlament k téme vydal v apríli tohto roka uznesenie, kde sú uvedené argumenty totožné s tými našimi. Niekto nám však môže vyčítať, že to nemáme na papieri, lenže my sme v regiónoch a ľudia veľmi dobre vedia, čo sa okolo nich deje.

Doposiaľ mali hlavné slovo v poľnohospodárstve najmä tí veľkí. Už sa to mení?

Súvisí to s našou historickou skúsenosťou – kolektivizáciou. Plus, politika po revolúcii podporovala skôr veľké družstvá. Prevláda názor, že nás môžu nakŕmiť len veľké celky. Toto nie je slovenský fenomén, aj vo svete prevláda tento názor, respektíve prebieha podobný zápas. Pomaly sa to však mení. Aj v súvislosti s klimatickými zmenami, pretože vidieť, že tí veľkí nedokážu reagovať na výkyvy počasia tak pružne, ako tí malí.

Na svojom profile na Facebooku máte x statustov typu „poľno je super“. Čo vás na téme nadchýna?

Ľudia. Vďaka tejto téme som spoznala mnoho kvalitných ľudí, gro mojich kolegov má úžasný vzťah k pôde, zvieratám aj rastlinám. To je svet, ktorý by som túžila vidieť okolo seba. Byť s nimi je mimoriadne hrejivé.

Na druhej strane, je to trend doby.

Nielen mladí ľudia, ale spotrebitelia všeobecne sa nasýtili marketingových produktov a znovu sa vracajú k domácim. Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že dnes je konkurenčnou výhodou pre obchody alebo reštaurácie mať domáce výrobky.

Keď chce mladý človek gazdovať na svojom, má na to podmienky?

Medzi staršími a mladšími hospodármi existuje akoby nevypovedaný konflikt. Starší si myslia, že mladí by mali začať u nich a postupne sa osamostatniť, mladí chcú mať svoje vlastné od začiatku. Druhá vec je prístup k pôde. Dnes sa k nej nedostanete len tak.

Existuje záujem mladých ľudí vôbec?

Do programu pre mladých farmárov sa prihlásilo viac ako dvetisíc ľudí. To je slušné číslo. Alokácia peňazí bola nastavená pre asi 500 ľudí, čiže záujem ďaleko prevýšil očakávania. Keby sme si aj povedali, že štvrtina sú špekulanti, stále nám ostáva 1500 ľudí, ktorí chcú podnikať na pôde.

Otázka je, čo s tými, ktorí sa do programu nedostanú. Na začiatku musíte vždy investovať – do nákupu pôdy, zvierat, nástrojov. Takže úver. Treba povedať aj to, že v tomto segmente dnes neexistuje poradenstvo. Ešte som nestretla poľnohospodára, ktorý by zažil poradenské služby. My v poľnohospodárstve potrebujeme doslova vychovať novú generáciu ľudí.

Ako bude toto prostredie vyzerať pri súčasnom trende povedzme o 50 rokov?

Družstvá rozmýšľajú úplne inak. Finančné skupiny v rámcoch viac rokov. Potom sú tu ľudia ako my, ktorí sa snažia uvažovať nad dlhodobou udržateľnosťou. Ani som si nemyslela, že to tak bude, ale je to doslova súboj o budúcnosť, o charakter poľnohospodárstva a krajiny na Slovensku.

Medzi kým prebieha?

Sú tu dva pohľady. Jeden je pohľad veľkostatkára, druhý malostatkára. Od začiatku sme však komunikovali, že nám nejde o zápas veľkí verzus malí. Snažíme sa kooperovať a hľadať prieniky. A ešte je tu záujem podnikateľského prostredia, ktoré zistilo, že do pôdy je zaujímavé investovať.

Je to ten istý zápas, ktorý prebieha aj v iných oblastiach. Aj pôda sa kumuluje podobne ako ostatné bohatstvo v rukách pár ekonomicky silných hráčov. Takže ostáva pár silných a potom množstvo malých, slabších.

Ako sa vám spolupracuje s ministerstvom pôdohospodárstva?

Prebieha medzi nami pomerne intenzívna a otvorená komunikácia. Mám pocit, že názory jeho vedenia sú v mnohých oblastiach totožné s tými našimi. Aj toto je pre nás nová zaujímavá skúsenosť, navyše veľmi pozitívna.

Rozprávame sa priamo o ministerke?

Áno.

Tá tam už o dva roky nemusí byť.

Tu sa opäť dostávame k úlohe štátnej správy a občianskej spoločnosti. Keď sa tieto dva svety dokážu zmysluplne dohodnúť a navzájom si povedia: Dokážeme urobiť to, čo vy nie, ale chceme na tom s vami spolupracovať, tak to má synergický efekt. Toto dnes prebieha. Máme síce pred sebou len pár rokov, ale keď spolupracujeme, vieme urobiť dosť práce, na ktorú sa dá nadviazať.

Vrátim sa trošku k sebe, pretože aj toto som sa naučila z protestov – nemôžeme stále len kritizovať a pritom nevedieť, ako veci fungujú a ani sa nepokúsime vyskúšať si ich v praxi. Potom je to len moralizovanie. Keď chce niekto kritizovať, mám dobre mienenú radu – nech si založí maličkú organizáciu, stačia piati ľudia a skúsi sa s nimi dohodnúť na zásadných otázkach. To je politika.