Československá nezávislosť: „Ľahko získal, ľahko stratil“

Pamätáte si, ako statočný vojak Švejk išiel do náborovej kancelárie na invalidnom vozíku? Ako s barlami kričal „Na Belehrad!“? Pre Hašeka to bola irónia, ale v skutočnosti to odzrkadľovalo pozíciu Čechov na začiatku Prvej svetovej vojny. Boli pronemeckí? Prorakúski? Nie. Boli protiruskí.

Faktom je, že tí českí vodcovia, ktorí túžili po nezávislosti, sa po vypuknutí vojny začali báť víťazstva Ruska ako oheň. Hlavným dirigentom tejto línie bol Tomáš Masaryk. Ako je to možné? Kde zmizlo nadšenie „Hej, Slovania!“? Kde zmizla láska k Rusku pôvodných buditeľov? Vysvetlenie je jednoduché. Českí politici sa obávali, že po víťazstve Ruska sa Čechy kvôli svojmu slovanskému obyvateľstvu dostanú do „područia“ ruského cára.

Kto boli českí politici?

Odkiaľ sa vzali, keď štát ešte neexistoval? Od začiatku vojny sa niektorí Česi postavili na stranu Dohody (Rusko, Francúzsko, Spojené kráľovstvo). V súlade s tým vznikli „České légie“ vytvorené z českých vojnových zajatcov v Rusku aj vo Francúzsku. Na oplátku 14.októbra 1918 vedenie Dohody uznalo parížskych Čechov na čele s Tomášom Masarykom za dočasnú Vládu Československa. Priaznivci Českej nezávislosti žili totiž väčšinou mimo Českej republiky. To znamená, že ešte neexistovala žiadna krajina, ale už bola uznaná. Aj to sa stáva.

Mimochodom, tu je zaujímavý Masarykov postoj k evakuácii československého zboru z Ruska. Dohoda ponúkla, že ju zorganizuje. Masaryk ale ešte v októbri 1918 povedal, že „vďaka prítomnosti v Rusku budeme mať počas rokovaní silnejšie postavenie“. Českým legionárom vydal prvý minister vojny Československa Milan Štefánik rozkaz: „Vy, bratia, máte pred sebou ďalšiu úlohu v Rusku a na Sibíri. Takže sa nemôžete vrátiť domov tak rýchlo, ako by ste chceli. Naše budúce postavenie počas mierových rokovaní závisí od vás. Tam ste pre nás dôležití. Môžete sa spoľahnúť na svojich spojencov. Vydržte až do konca!“

Slovákov sa nikto nepýtal

V júli 1918 bol v Prahe vytvorený Národný výbor. Pozostával z 38 českých, moravských a sliezskych poslancov pôvodného Reichsratu. Dňa 18.októbra Masaryk, Beneš a Štefánik podpísali vo Washingtone Deklaráciu nezávislosti Československa. Zaujímavé je, že do zatiaľ virtuálneho štátu zaradili Slovensko. Na názor jeho zástupcov sa nikto neopýtal.

Následne 28.októbra 1918 Národný výbor vyhlásil právne štátnu nezávislosť. Vyhlásili ju pritom tí istí, ktorí ešte pred štyrmi mesiacmi vypisovali vyhlásenia o vernosti cisárovi.

V novozrodenom štáte takmer okamžite došlo k revolúcii. Príklad Ruska bol nákazlivý a socialistické myšlienky boli medzi českými robotníkmi veľmi populárne. Český ekvivalent Maďarskej socialistickej republiky však nenastal. Na chvíľu k niečomu podobnému došlo na Slovensku, kde ustúpili jednotky Maďarskej červenej armády.

Situáciu vyriešilo víťazstvo sociálnych demokratov vo voľbách. Ak to bolo v Česku pochopiteľné, keďže tam bol silný priemysel a veľa robotníkov, tak na Slovensku víťazstvo sociálnych demokratov považujú historici za „šokujúce“. Pripisujú ho revolučným náladám.

Sociálni demokrati však víťazstvo premrhali. Predseda vlády V. Tusar rezignoval spolu s celou vládou. Bola vymenovaná technická vláda J. Černého. Ten sa so socialistami vysporiadal veľmi rýchlo. Zatvoril ústredie miestnych marxistov v Ľudovom dome. V reakcii na to sa začal štrajk a hrozilo i ozbrojené povstanie.

Umelé hranice

Hranice Československa „vytvorili“ krajiny Dohody aj na základe účasti Čechov v ruskej občianskej vojne. A ozaj veľkoryso! K Čechám a Morave pribudlo Slovensko. Čo teda ťažko bolo jeho prianie. Išlo tradične o oblasť Maďarského kráľovstva obývaná Slovanmi. Ale vo Versailles k tomu pristúpili „kreatívne“. Nielen Slováci boli natlačení do úplne umelého zväzku, ale aj Sudetskí Nemci. A bolo ich viac ako Slovákov! Tí túžili vstúpiť do Rakúska alebo Nemecka. Skončili ale v štáte, kde boli obdobne ako Slováci len občanmi „druhej kategórie“.

Ťažko podozrievať víťazov Prvej svetovej vojny, že cielene „umiestnili bombu“ pod novozaloženú krajinu. Riadili sa ekonomickými úvahami. Česká republika bola priemyselná. Nedokázala by sa sama uživiť. Takže poľnohospodárske Slovensko jej prišlo vhod. Takto sa krajina stala ekonomicky sebestačnou.

Sudetský Nemci ako rukojemníci

Jeden z „dizajnérov Československa“ Winston Churchill povedal: „Vylúčiť celé nemecké obyvateľstvo z Českej republiky by znamenalo oslabiť nový štát. Zahrnúť ho, by znamenalo zásadne porušiť princíp sebaurčenia“. Zatiaľ čo Briti váhali, Francúzi sa rozhodli konať. Pre Georgesa Clemenceaua bolo hlavné rozbiť nemeckú jednotu. Preto bolo Rakúsku na jednej strane zakázané zjednotiť sa s Nemeckom a na druhej strane milióny Nemcov v Sudetách skončili v Československu.

Takže 6.novembra 1918 vstúpili České jednotky do správneho centra Sudet. Nemecký starosta bol odvolaný a namiesto neho bola vymenovaná Riadiaca komisia. Pozostávala z 16 Čechov a 8 Nemcov. Nemci sa snažili brániť, ale miestne milície boli zle vyzbrojené. Nedokázali odolať pravidelnej armáde. Rakúske pluky boli stále na fronte, pričom tie české sa už stihli vrátiť domov. Výsledkom bolo, že od 28.novembra do 16.decembra už boli všetky štyri provincie Sudet obsadené Čechmi.

Zároveň bola vo Versailles pod Československo zasadená ďalšia „tikajúca bomba“. Región Tešín. Ten bol osídlený na polovicu Čechmi a Poliakmi. „Historické práva“ boli tiež celkom rovnocenné. Zatiaľ čo prebiehali rokovania, v roku 1920 české jednotky vstúpili do spornej oblasti. Viedla totiž cez ňu železničná trať zo Slovenska na Moravu. Čo Poľsko? V tom čase bolo zaneprázdnené bojmi v Rusku s Červenou armádou. Takže nemalo k dispozícii žiadne jednotky. Štáty Dohody následne schválili vzniknutý stav a teda novú štátnu hranicu.

Štát bol založený na postave Tomáša Masaryka. Ľudia ho hlboko rešpektovali. Keby mal v tom čase túžbu nastoliť v krajine diktatúru, mal by vskutku vynikajúce šance. Ale Masaryk bol presvedčený demokrat. Novonarodená republika bola parlamentnou demokraciou. Dvojkomorové Národné zhromaždenie pozostávajúce zo Senátu a Poslaneckej snemovne bolo zákonodarnou zložkou. Tá kontrolovala výkonnú a súdnu moc. Každých sedem rokov volili prezidenta, ktorý vymenoval vládu schválenú Národným zhromaždením.

Ideálna demokracia?

Mohlo by sa zdať na prvý pohľad. Ale len zdať. Krajina bola rozdelená na štyri časti. Čechy, Moravsko-Sliezsko, Slovensko a Podkarpatskú Rus. Ústredná vláda patrila iba Čechám. Ostatné časti síce mali svoje vlastné zhromaždenia, ale nemohli prijímať zákony. Iba upravovali zákony prijaté českým zhromaždením podľa svojich vlastných charakteristík. V kabinete teda neboli Nemci, Slováci, Sliezania ani Rusíni. Iba Česi. A tretina poslancov zemských zhromaždení bola menovaná vládou.

Veľká „Päťka“

Koalícia hlavných politických strán v Československu sa volala „Päťka“. Pretože ich bolo päť. Republikánska strana poľnohospodárskeho a maloroľníckeho obyvateľstva, Československá sociálnodemokratická robotnícka strana, Československá národnosocialistická strana, Československá ľudová strana a Národnodemokratická strana.

Okrem nich existovali i menšie strany. Komunistická strana Československa, päť nemeckých strán (vrátane národnosocialistickej), dve maďarské strany, Karpatsko-nemecká strana, Slovenská ľudová strana, Sociálnodemokratická robotnícka strana Podkarpatskej Rusi a Poľská socialistická robotnícka strana.

Krehká štátnosť

Postavenie Československa na medzinárodnej scéne však bolo mimoriadne neisté. Majakovskij vo svojich „Básňach o sovietskom pase“ opísal Poľsko ako „geografickú novinku“. Pre Československo to platilo viac než dvojnásobne.

Poliaci v zásade stratili svoj štát až na konci 18.storočia. Česi o 150 rokov skôr. Preto minister zahraničných vecí Edvard Beneš v Spoločnosti národov v podstate „prespával“. Bolo potrebné neustále intrigovať, budovať spojenectvá a hľadať bezpečnostné záruky od koho sa len dalo.

Československo sa najskôr stalo súčasťou Malej dohody. Spolu s Juhosláviou a Rumunskom. V opozícii proti Maďarsku. Potom sa pokúsilo spriateliť s Anglickom a Francúzskom. Briti vysvetlili Benešovi, ktorý sa stal prezidentom po Masarykovi, že zo svojho ostrova nemôžu poskytnúť žiadne záruky. Nakoniec sa mu podarilo vytvoriť spojenectvo s Francúzmi.

Francúzsko však nemalo spoločnú hranicu s Československom. Potom sa Benešovi podarilo vstúpiť do partnerstva so Sovietskym zväzom. Česi následne vybudovali opevnenie na hranici s Nemeckom. Slávna francúzska Maginotova línia mohla blednúť závisťou. Išlo o 264 malých pevností a 10 014 bunkrov.

Dôvod na paniku

V roku 1933 sa v Nemecku dostal k moci Hitler. Ten nerešpektoval hranice definované vo Versailles. Keď sa po Mníchovskej konferencii rozhodlo o prevode Sudet do Nemecka, Beneš ustúpil. O budúcom osude krajiny bolo rozhodnuté. Veď všetky pohraničné opevnenia boli sústredené v Sudetách.

Ťažko považovať účastníkov Mníchovskej konferencie za „odľudov“, ktorí uspokojili Hitlera. Veď hranice Československa nemali ešte ani len 20 rokov. Takže ich revízia zohľadňujúca názor miestnych obyvateľov bola úplne oprávnená. A anexia celej Českej republiky, ktorá sa uskutočnila neskôr, len ukázala, aké umelé bolo „samostatné Československo“.

Nemci mali dôvod báť sa Československa

Po rozdelení Rakúsko-Uhorska získalo Československo 70 až 80 percent priemyslu bývalej Dunajskej monarchie. Takže takmer celý rakúsko-uhorský vojensko-priemyselný komplex. Počet obyvateľov krajiny bol 13,5 milióna ľudí. Čo predstavovalo najmenej 135 tisíc možných členov vojenskej moci v čase mieru. Pričom vznikajúca Tretia ríša mala do roku 1933 právo na armádu v počte iba 100 tisíc vojakov. Bez tankov a lietadiel.

Československá armáda nebola slabá. Mala 200 tisíc členov. Celkovo 34 peších a štyri mobilné (tankové) divízie. Podľa mobilizačného plánu z roku 1936 by bolo v prípade vojny povolaných 972 747 ľudí.

K tomu vynikajúce delostrelectvo a guľomety. Briti na československom guľomete Bren následne bojovali celú vojnu. Tanky LT vz. 35 boli v roku 1935 uznávané ako najlepšie na svete. Ďalej lietadlá Avia B.534 vlastného dizajnu, Aero MV-200 bombardéry vyrobené pod francúzskou licenciou a Sovietske Sb-2.

Z hľadiska počtu zbraní na obyvateľa bolo Československo najozbrojenejším štátom na svete! Pre úspešnú vojnu chýbala iba jedna, ale najdôležitejšia vec. Vôľa postaviť sa na odpor.

Presnejšie povedané, tá vôľa chýbala „vedeniu štátu“. Báseň Mariny Cvetajevovej „Jeden dôstojník“ o českom dôstojníkovi, ktorý sa postavil Wehrmachtu vstupujúcemu do Československa, nevznikla len tak náhodou.

Jediný známy odpor

Išlo o bitku o Czjankove kasárne. Konkrétne o odpor 3. práporu, 8. Sliezskeho pešieho pluku, ktorý bol umiestnený v kasárňach. Tvorilo ho asi 300 ľudí. Slovenskí vojaci dezertovali vo svetle očakávanej samostatnosti Slovenska. Tamojšej 12. guľometnej rote práporu velil dôstojník, o ktorých sa hovorí, že sa „nehodia do čias mieru, ale sú nenahraditeľný vo vojne“. Kapitán Karel Pavlík.

Večer 14.marca 1938 zostal v kasárňach, aby s vojakmi absolvoval hodiny poľského jazyka. Keď Wehrmacht prekročil hranicu, prezident Emil Hácha nariadil neklásť odpor. Podobne sa zachoval i Československý generálny štáb.

Počas pokusu obsadiť Czjankove kasárne však kapitán Pavlík umiestnil svoju guľometnú rotu na horné poschodia. Pridali sa k nimi i strelci, ktorí sa nechceli vzdať bez boja. Prvý útok bol odrazený. Nemci utrpeli straty. Zaujali pozície v susedných budovách a začala sa prestrelka. Miestni obyvatelia sa skryli v suterénoch. Iba majiteľ neďalekej krčmy začal útočníkom predávať pivo za ríšske marky.

Veliteľ nemeckého pešieho pluku informoval svojich nadriadených. Dostal však rozkaz, aby situáciu vyriešil sám. Nasadil preto mínomety a protitankové delo. Do útoku zapojil i obrnené prieskumné vozidlo a osvetlil kasárne svetlometmi vozidiel.

Pavlík rozdal doplňujúcu muníciu a snažil sa veliteľa obrnenej roty poručíka Hejniša presvedčiť, aby prešla do protiútoku. Ten nariadil, aby zaujala bojové postavenie, ale požadoval rozkaz od vedúceho posádky. Rozhodol sa preto kontaktovať veliteľa pluku. Keďže sa mu nepodarilo nadviazať spojenie, rozhodol sa protiútok neuskutočniť.

Neúspešný bol aj druhý nemecký útok podporovaný mínometmi a protitankovým delom. Obrancovia „zhasli“ svetlomety. Veliteľa obrneného auta zabila guľometná paľba. A 37 mm delové granáty si nevedeli poradiť s hrubými stenami kasární.

Boj trval približne 40 minút. Mohol pokračovať dlhšie, ale veliteľ pluku Eliáš nariadil posádke kasární okamžite zastaviť paľbu a zložiť zbrane. Českí vojaci boli internovaní v tej istej krčme, ktorá predávala pivo okupantom. Neskôr boli prepustení. V bitke zahynulo 12 až 24 nemeckých vojakov. Česi mali iba šiestich zranených.

Nebyť zrady elít, Nemci by krvavo zaplatili

Takýto podrobný popis bitky o Czajankove kasárne nie je samoúčelný. Ukazuje, ako krvavo by mohol pre Nemcov skončiť pokus o zabratie Československa. Nebyť zradného postavenia jeho elít. S najväčšou pravdepodobnosťou by novovytvorený Wehrmacht nebol schopný zvládnuť túto úlohu.

Vedenie krajiny sa však rozhodlo, že život pod Nemcami nie je najhoršou možnosťou. Nezávislosť získaná v podstate „zadarmo“, zväčša nebýva veľmi cenená. A prípad vtedajšieho „prvého“ Československa je toho živým príkladom.

Zdroj