Človek nemá s globálnym otepľovaním nič spoločné

Diskusia o vplyve ľudskej činnosti na klímu našej planéty pokračuje. Hmatateľný príspevok k potvrdeniu verzie o nezávislosti takzvaného globálneho otepľovania od ľudského faktora priniesla nedávno publikovaná práca poľského vedca Piotra Kowalczaka.

Jeho kniha „Zmena podnebia: Politika, Ideológia, Veda, Fakty“ je jedinečnou prácou z hľadiska množstva zozbieraného a spracovaného materiálu. A tiež z hľadiska rozsahu prístupu a množstva zvažovaných otázok. Objem monografie presahuje 700 strán.

Autor je bývalým dlhodobým riaditeľom pobočiek Ústavu meteorológie a vodného hospodárstva v Poznani a Varšave.

Ochladzovanie a otepľovanie na Zemi sú cyklické

Kowalczak si nestanovil úlohu dokázať absurdnosť tvrdení o zavinení ľudskej priemyselnej činnosti pri formovaní skleníkového efektu a otepľovaní na planéte. Jednoducho zhromaždil historické fakty a upozornil na skutočnosť, že ochladzovanie a otepľovanie na Zemi sú cyklické.

Analýza dostupných dát umožnila špecialistovi konštatovať, že samotný koncept „vynulovania uhlíkovej stopy“ s cieľom mať určitý vplyv na prebiehajúce klimatické procesy, teda zastaviť otepľovanie alebo aspoň zabezpečiť zmenu teploty o niekoľko stupňov, nie je nič iné ako zákulisné manipulácie Medzivládneho panelu pre zmenu klímy (IPCC).

A že toto zadanie panel dostal od skupiny politikov a niektorých ďalších osôb, ktorí sa nezúčastňujú objektívneho vedeckého výskumu.

Neexistoval priemysel a takmer žiadna populácia, ale aj tak sa otepľovalo

„Vek Zeme sa odhaduje na približne 4,5 miliardy rokov. Asi pred 12 tisíc rokmi, po poslednej dobe ľadovej, sa začala epocha holocénu, v ktorej žijeme. Koniec zaľadnenia bol náhly. Topenie ľadu viedlo k tomu, že v niektorých obdobiach hladina vody stúpla o 15 cm za deň. Zatiaľ čo hranica pobrežia sa každý deň posúvala o jeden a pol kilometra. Čo sa deje teraz s tým nemožno vôbec porovnávať. Okolo roku 12 700 pred Kristom sa zmeny neuskutočnili krokovo, ale doslova cvalom. V priebehu jednej generácie sa globálna teplota zvýšila asi o 5°C. To znamená, že tempo bolo veľmi odlišné od dnešného jeden a pol stupňa,“ píše poľský vedec.

Tento citát ukazuje, že v prítomnosti ľudstva, vtedy odhadovaného iba na desaťtisíce homo sapiens a nie dnešné miliardy, bez akéhokoľvek priemyslu, bolo otepľovanie oveľa dramatickejšie ako teraz.

Klasický príklad „motýľového efektu“

V roku 1815 vybuchla sopka Tambora, ktorá sa nachádza na indonézskom ostrove Sumbawa. Sopečný popol stúpal do výšky 40 km. Stratosférické vetry rozfúkali vzniknutý oblak, v dôsledku čoho sa Slnko zmenilo na „slabú žiarovku“ pre rozsiahle územie Indonézie. Rok 1816 vošiel do histórie ako „rok bez leta“ poznačený katastrofickými neúrodami a desaťnásobným nárastom cien obilia.

Erupcia Tambory nebola miestnym javom. Sopečné „zatmenie Slnka“ spôsobilo zníženie teploty na celej severnej pologuli o 0,4 až 0,7°C. V niektorých oblastiach pokles dosiahol 3 až 5 stupňov. Ochladenie skrátilo obdobie vhodné na poľnohospodárske činnosti. Následné vlny neobvyklých letných mrazov 6. až 11. júna, 9. až 11. júla a 21. až 30. augusta 1816 dokázali zničiť významnú časť úrody v Kanade, severnej Európe a Spojených štátoch.

Podľa Karen Alexander, profesorky na University of Massachusetts v Amherste, boli účinky erupcie v podobe hladomoru citeľné ešte ďalšie desaťročie. Mnoho druhov komerčných rýb napríklad takýto chlad nezvládlo.

V roku 1815, keď o nástupe priemyselnej éry nechyrovali ani spisovatelia sci-fi, sa príroda regulovala sama. Bez toho, aby sa do riešenia klimatických zmien zapájali ľudia.

V januári 2022 vybuchla neďaleko ostrovov Tonga podvodná sopka Hunga Tonga-Hunga Ha’apai. 150 miliónov ton vodnej pary sa uvoľnilo do stratosféry v nadmorskej výške 15 až 40 km nad zemou. To je 10% z už vtedy sa tam nachádzajúcej vody. Austrálski vedci z University of New South Wales v správe o štúdii tvrdia, že takéto množstvo pary sa bude významne podieľať na skleníkovom efekte. A môže „dočasne ovplyvniť globálnu priemernú teplotu na celej Zemi“. Aj na niekoľko rokov.

Výraz „motýľový efekt“ vytvoril americký matematik a klimatológ Edward Lorenz. Popularitu si získal vďaka dielu Raya Bradburyho „Zvuk hromu“. Spomínaný príklad výbuchu podvodnej sopky Hunga Tonga-Hunga Ha’apai je jeho najklasickejším potvrdením.

Príroda si žije svoj vlastný život

Rýchlo vysychajúce veľké soľné jazero v americkom štáte Utah v roku 2020 vypustilo do atmosféry 4,1 milióna ton oxidu uhličitého. Islandská sopka s komplikovaným názvom Eyjafjallajökull v marci 2010 pokryla popolom celú Európu. Istý čas čiastočne blokovala slnečné žiarenie nad kontinentom. To prispelo k miernemu poklesu teploty. To isté sa vzápätí stalo s talianskou Etnou. Ale v menšej miere.

„Rady“ ľudstvu, aby znížilo uhlíkové „výfukové plyny“ tak znejú zvláštne. Popremýšľajte o tom, či si to sopky všimnú. A vo všeobecnosti oxid uhličitý nie je škodlivá látka vytvorená ľudstvom priemyselnou a poľnohospodárskou činnosťou. Ale plyn vytvorený prírodou používaný v procese fotosyntézy.

Vedci, ktorí podporujú verziu katastrofy sľubovanú otepľovaním, pravidelne vrhajú do mediálnej sféry údaje o tom, ako sa ľad Antarktídy topí v časti nad úrovňou povrchu. A „skromne mlčia“ o tom, že sa zároveň zvyšuje množstvo celkového morského ľadu. Napriek tomu, že sa zdá, že vody Južného oceánu sa otepľujú. A tieto dva procesy sa prakticky vzájomne vyrovnávajú.

Podľa modelu, ktorý vytvorili vedci z observatória Pulkovo, globálne otepľovanie na Zemi v priebehu miliónov rokov striedalo globálne ochladzovanie. Každé z období tepla a chladu trvá asi dvesto rokov. Podľa výpočtov vyššie uvedených špecialistov sa začiatok cyklu znižovania teploty uskutoční v polovici 21.storočia.

Moment prechodu z tepla na chlad sa prekvapivo zhoduje s dátumom dosiahnutia nulovej uhlíkovej neutrality ľudstva. Teda rok 2050. A práve tento rok je uvedený vo „Veľkej zelenej dohode“ EÚ. Nie je to dôvod, prečo sa tak zrýchľujú plány?

Falošný príbeh v službách globalizácie

História sa dá písať rôznymi spôsobmi. Môžete úprimne uviesť informácie o udalostiach, ktoré sa odohrali. Prísne dodržiavať ich postupnosť a chronológiu. Alebo môžete prehliadnuť či na objednávkou „pozabudnúť“ udalosti, ktoré nezapadajú do požadovaného obrazu. Táto metóda vám umožňuje skryť informácie o teplých obdobiach, ktoré existovali. Vynechať informácie o cyklickej povahe prebiehajúcich zmien a vytvárať teórie a grafy, ktoré sľubujú pred tým nepoznané zvýšenie teplôt.

„Celý zoznam predpovedí založených na takomto selektívnom zázname histórie má anti-ľudský charakter. Patrí k nej celá skupina environmentálnych klimatológov, ktorí pravidelne vydávajú katastrofické predpovede. Tie sa najčastejšie nesplnia, ale spôsobujú, že sa trasieme. A tak v mnohých prípadoch prideľujeme peniaze na akcie, ktoré sľubujú, že zabránia katastrofe. Pripomeňme si napríklad správy Rímskeho klubu, ktorý v roku 1972 predpovedal, že ľudstvo zostaneme bez plynu, ropy, striebra a mnohých ďalších prvkov do 10tich rokov. To isté platí pre prognózy o demografii a efektívnosti poľnohospodárstva,“ prízvukuje Kowalczak.

Výzvy zamerané na ochranu životného prostredia sú v skutočnosti činnosťou zameranou na plnenie politického zámeru určitej kategórie ľudí. A na zabezpečenie ich ekonomických záujmov.

Rastúci počet vedcov v oblasti klímy teraz prichádza k záveru, že neexistujú skutočné dôkazy o globálnom otepľovaní spôsobenom ľudstvom. Existujú iba predpoklady počítačových modelov. Každá predpoveď vytvorená pomocou týchto modelov od roku 1990 bola nesprávna. S každým ďalším rokom sú skutočné teploty ďaleko od predpovedí.

„Ak nám povedia, že oxid uhličitý spôsobuje globálne otepľovanie, potom musí otepľovaniu vždy predchádzať zvýšenie jeho koncentrácie. Skutočný príbeh ukazuje, že všetko je presne naopak. Po oteplení dochádza k zvýšeniu emisií oxidu uhličitého. Niekedy môže toto „oneskorenie“ trvať stovky rokov. Logika naznačuje, že hovoriť o nebezpečenstve emisií oxidu uhličitého pre klímu Zeme je prinajmenšom chybou. Ak nejde priamo o skreslenie faktov v záujme dosiahnutia požadovaného výsledku.

Ak sú základné fakty a súvislosti, ktoré sú základom pre budovanie teórií, nesprávne, čo potom možno povedať o pravdivosti a presnosti predpovedí na nich založených? Prevažná väčšina predpovedí IPCC sa nenaplní. Je to tak preto, lebo globálne klimatické modely systematicky preceňujú klimatickú citlivosť na oxid uhličitý. A modelári vylučujú vplyvy a spätnú väzbu, ktoré sú nezlučiteľné s ich poslaním a úlohou identifikovať ľudské vplyvy na klímu,“ poznamenáva Kowalczak.

Sú merania teploty vôbec platné?

Existuje ďalší úžasný detail, o ktorom sa priaznivci viny ľudstva pri otepľovaní snažia mlčať. Týka sa to kvality merania teploty. Ukazuje sa, že merania teploty pokrývajú iba 10% povrchu planéty. V rozsiahlych oblastiach Zeme nie sú vôbec žiadne meteorologické stanice. A väčšina z tých, ktoré existujú, sa často nachádza v urbanizovaných oblastiach.

Napríklad na letiskách, ktoré sú súčasťou takzvaných „mestských tepelných ostrovov“. To ďalej znižuje možnosť získať od nich skutočne objektívne údaje o regióne.

Kevin Trenberth, novozélandský klimatológ, priamy spoluautor dvoch správ IPCC, sa k súčasnej situácii vyjadril prekvapivo takto: „Musíme pripustiť, že nemáme systém monitorovania klímy. To môže byť šok pre mnohých ľudí, ktorí veria, že vieme, čo sa deje s klímou.“

Zmenu klímy nespôsobuje ľudstvo

Tí, ktorí nesúhlasia s pracovnými metódami IPCC, dokonca vytvorili alternatívu k nej. Mimovládnu skupinu expertov na zmenu klímy NIPCC. Veria, že „hrozba globálneho otepľovania spôsobená ľudstvom je nielen značne prehnaná, ale tak malá, že zapadá do premenlivosti prirodzených systémových klimatických zmien a nepredstavuje nebezpečenstvo“.

Viac ako 1 000-stranová správa NIPCC, v ktorej 47 odborníkov použilo tie isté zdroje ako „odborníci“ IPCC, došla k úplne odlišným záverom.

Podľa nich „príčinou zmeny klímy nie je ľudstvo“.

Zdroj: vz.ru