Kto a prečo zorganizoval „Pražskú jar“ v roku 1968

Pred 55 rokmi zabránil Sovietsky zväz kolapsu Československa a vojne v strede Európy.

Operácia „Dunaj“

Pred 55 rokmi, konkrétne 21. až 26. augusta 1968, uskutočnili Sovietsky zväz, Poľsko, Maďarsko a Bulharsko operáciu „Dunaj“. Štyri krajiny vyslali svoje jednotky do Československa, aby zabránili kolapsu krajiny.

V roku 1960 sa na vlne „demokratizácie“ v Československej socialistickej republike dostali k moci otvorení odporcovia socialistického systému.

V apríli 1968 sa jeden z nich, František Kriegel, stal predsedom Národného frontu. Národný Front bol združením „verejných organizácií“. (Niečo ako dnes „Tretí sektor“. Poznámka prekladateľa.)

Vtedy vládnuca Komunistická strana formálne poslúchla rozhodnutia Národného frontu.

Kriegelov kolega Jozef Smrkovský viedol parlament, Ota Šik a Jozef Pavel zaujali kľúčové pozície vo vláde.

Všetci štyria iniciovali návrh zákona o federalizácii Československa, ktorý mal byť schválený v septembri 1968.

V Československu žili dva slovanské národy. Česi a Slováci. Boli si etnicky a kultúrne veľmi blízki. Preto bolo Československo formálne jednotným štátom. Táto situácia však Kriegelovi a jeho spolupracovníkom nevyhovovala.

Na dosiahnutie odchodu Československa zo socialistického bloku potrebovali pomoc Západu. Na to, aby Západ zasiahol do záležitostí suverénneho štátu, bola potrebná provokácia.

Československo sa malo rozdeliť na tri štáty

Návrh ústavného zákona o federalizácii mal rozdeliť krajinu na tri štáty. Zároveň bol zámerne vyvolaný vnútorný konflikt. Okrem oddelenia Slovenska od Českej republiky bolo navrhnuté rozdeliť samotnú Českú republiku na Čechy a Moravsko-Sliezsko.

Navyše, pod rúškom federácie sa v skutočnosti mala vytvoriť konfederácia. Návrh zákona by dal každému z troch štátov právo mať nielen vlastnú vládu, legislatívu, súdy, ale aj finančný systém, ozbrojené sily a občianstvo.

Najhoršie zo všetkého bolo, že takéto iniciatívy sprevádzali nacionalistické slogany. V rámci vypracovania návrhu zákona bola vyvolaná diskusia o tom, kto „koho živí“. Či „Morava Čechy“ a či „Čechy Slovensko“.

Pripomína vám to niečo?

Okrem toho iniciátori československej „reformy“ ponúkli subjektom budúcej konfederácie, aby nezávisle určili prechod svojich hraníc.

Bez čakania na konečné rozhodnutie začali vyzbrojovať priaznivcov nových „troch republík“. V krajine sa objavili nezákonné ozbrojené formácie nazývané nové „ľudové milície“.

V skutočnosti sa vytvárala na vládnej moci nekontrolovaná armáda. A to v predvečer zasadania, ktorý mal o všetkom rozhodnúť. Hrozil skutočný ozbrojený konflikt.

Navyše to robili politici, ktorí nemali nič spoločné ani s českým, ani so slovenským národom. František Kriegel bol etnický Žid a rodák zo západnej Ukrajiny. Jeho spolupracovníci Jiří Pelikán, Arnošt Lustig a Ota Šik boli tiež predstaviteľmi národnostných menšín. Rodinné korene Jozefa Pavla boli úzko spojené s Anglickom.

Hrozila občianska vojna

Do nej by sa nevyhnutne zapojilo NATO a organizácia Varšavskej zmluvy.

Za týchto podmienok sa Sovietsky zväz, Poľsko, Maďarsko a Bulharsko rozhodli vyslať do Československa svoje jednotky. Účelom vstupu bolo „zaistenie bezpečnosti členského štátu“. Československo bolo členom Varšavskej zmluvy. Takže na to existoval medzinárodný právny základ.

V tom čase mali Sovietsky zväz a Československo dohodu o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci. Tento dokument bol podpísaný v roku 1955. Vstúpil do dejín pod názvom „Varšavská zmluva“.

Podľa nej v prípade ohrozenia ktorejkoľvek zo zúčastnených krajín majú jej spojenci povinnosť prísť na pomoc. Za Československo so zmluvou súhlasil Ludvík Svoboda. Ako najvyšší československý vrchný veliteľ. Takže v auguste 1968 boli dodržané všetky vtedy platné medzinárodné právne formality.

Okrem toho 27.augusta 1968 vydali oficiálni zástupcovia Československej republiky spoločné vyhlásenie s predstaviteľmi Sovietskeho zväzu. V ňom boli akcie vojsk Varšavskej zmluvy na území Československa vyhlásené za zákonné.

Západ teda musel uznať zákonnosť akcií vojsk Varšavskej zmluvy. Žiadna zo západných krajín nielenže nezasiahla do situácie, ale ani len nestiahla veľvyslancov z Moskvy a ani z Prahy.

Boris Jeľcin

Napriek tomu po páde Sovietskeho zväzu v roku 1993 vtedajší ruský prezident Boris Jeľcin podpísal novú dohodu s Českou republikou. V nej uznal operáciu „Dunaj“ za „inváziu“ a neoprávnené použitie sily. A to aj napriek tomu, že takáto formulácia bola v rozpore s dokumentmi, faktami a aj zdravým rozumom.

Čas na prepísanie Rusko – Českej zmluvy

Ak by spojenci z Varšavskej zmluvy v roku 1968 v Československu nezasiahli, zrejme by dnes neexistovala Česká republika. Česko by bolo rozdelené minimálne do dvoch štátov.

Na záver

Treba pripomenúť, že Rusko-Česká dohoda z roku 1993 je stále platná. Výročie operácie „Dunaj“ je teda chvíľou nielen na poďakovanie jej účastníkom, ale aj na zamyslenie sa, či tiež nenastal čas „prepísať“ rusko-české vzťahy.

Zdroj: REN.tv