Migranti – „bombové“ riešenie

Migrácia v svetových dejinách a aj v súčasnosti je javom, ktorý má množstvo príčin. Môže ísť o snahu utiecť pred nepriaznivými okolnosťami alebo o snahu presťahovať sa tam, kde sú lepšie podmienky pre život. Oba tieto základné dôvody sa navzájom prelínajú.

Vznikom štátov bolo potrebné začať tieto pohyby ľudí regulovať. Základom modernej medzinárodnoprávnej regulácie utečencov bolo množstvo utečencov po Prvej a Druhej svetovej vojne.

A tak aj o niekoľko desaťročí, keď vám dnes niekto zbombarduje dom, v ktorom žijete, zabije vašich príbuzných a priateľov, zbombarduje školu vašich detí, nemocnice, mosty, továrne, obchody, sklady potravín, zdroje elektriny a pitnej vody a pustí na vás peklo teroru v podobe nájomnej armády hrdlorezov, profesionálnych vrahov, nemáte veľa možností, čo urobiť. Tí, ktorí zostanú riskujú znásilnenia, bitky, týranie, ponižovanie, mučenie a smrť pri najmenšom odpore alebo len tak zo zábavy vrahov. Tí, ktorí utečú, ak sa im to včas podarí, sa dostanú do skupín tvoriacich ozbrojený odpor voči nepriateľovi alebo jednoducho zostanú v záchytných utečeneckých táboroch mimo oblastí priamych bojov. A to všetko kvôli ziskom, nerastnému bohatstvu, rope, plynu, moci a politickému vplyvu, s falošnými zámienkami na odstránenie legitímnych vlád suverénnych štátov, údajne v mene demokracie, ľudských práv a odstránenia diktátorov. Rozbijeme im to aj mimo nejakých „nepotrebných“ rozhodnutí Bezpečnostnej rady OSN s odôvodnením, že „niečo predsa treba urobiť“.

Veľká vlna utečencov sa však dá aj organizovať, treba im nahovoriť, nech idú do Európy, že majú nárok dostať náhradu za svoj zničený dom, peniaze bez práce a že miestne európske obyvateľstvo je im to vlastne dlžné, že to sú praví vinníci ich utrpenia, cestu vám zaplatíme, poskytneme mapy, príručky a tam vás už budú čakať naši pomocníci z mimovládnych organizácií, školení právnici a ako šľahačka na torte na všetko ochotní politici, s otvorenou náručou ako veľkí otcovia a veľké mamy. No proste raj na zemi. S takýmito predstavami sú utečenci potom sklamaní, že v Európe existujú zákony, azylové procedúry, ak treba aj ploty, práca nie je pre každého imigranta a nie každý imigrant aj chce pracovať, najmä mladí nemajú o robotu žiaden záujem, keď im sľúbili, že sa o nich bude starať štát. Oplývajú najnovšou technickou výbavou a dostatkom peňazí, ale falošnými predstavami a informáciami svojej nadradenosti a beztrestnosti.

A tu niekoho napadne, vytvorme si v Európe Kalifát, to bude naše „bombové“ riešenie. To nie je konšpiračná teória. Problém tejto „konšpirácie“ je v tom, že sa potvrdzuje. A Európsku úniu akoby nezaujímali tieto hrozby. Príkladom môže byť aj nedávny návrh francúzskeho profesora Christiana de Molinera, aby sa vo vnútri Francúzska radšej dobrovoľne vytvoril moslimský (islamský) štát, ako by mala vypuknúť akútne hroziaca občianska vojna.

Nie je správne porovnávať napríklad emigrovanie ľudí z východného bloku na západ a tvrdiť, že teraz by mali východoeurópske krajiny rovnako prijímať emigrantov z Afriky a Ázie. Vtedy išlo o jasné politické procesy a emigranti, často s vysokoškolským vzdelaním a znalosťou cudzích jazykov sa dobrovoľne prispôsobili novým podmienkam prakticky ihneď. Netvoria separátne kriminalizované enklávy a väčšina z nich je skutočným ekonomickým prínosom pre západné krajiny dodnes Ich kultúra a kresťanské hodnoty sú rovnaké. Naopak dnešná organizované migrácia je neskrývaným, Sorosom a inými dobrodruhmi financovaným násilným osídľovaním Európy. Položme si otázku prečo sa tento proces nezastaví, ak prináša strach, obrovský nárast aj tej najťažšej kriminality a utláčanie domáceho obyvateľstva? Pretože jeho ciele sú negatívne, nie pozitívne.

V Spojenom kráľovstve, Francúzsku, Švédsku, Nemecku, Taliansku a iných krajinách sa moslimskí duchovní snažia zo všetkých síl sfanatizovať túto migračnú vlnu, otvorene propagujú nenávisť voči bielej európskej populácií, vyhrážajú sa úplným podmanením si európskych národov, nazývajú ich psami, ktorí im budú slúžiť až sa rozmnožia natoľko, že začnú ovládať Európu a kto neprestúpi na ich vieru, bude potrestaný. Ako človek som šokovaný, ako právnik budem tieto aktivity verejne posudzovať a odhaľovať z právneho hľadiska. Zdôrazňujem, že aj v našom aj v európskom práve ide v tejto súvislosti o zjavné porušovanie princípov ľudských práv, slobody prejavu a vierovyznania, extrémizmus vo vzťahu k všetkému, čo je európske, vrátane farby pleti, vierovyznania, kultúry alebo iných odlišností. Orgány a inštitúcie Európy a členských štátov Európskej únie však v prevažnej väčšine prípadov sa ani nepokúšajú voči takýmto prejavom zakročiť. Dokonca im ustupujú a tolerujú aj uplatňovanie dvoch úplne odlišných systémov práva, teda európskeho práva založeného na princípoch rímskeho a gréckeho práva a súčasne aj práva šarie, ktoré je založené na islamských (božích) pravidlách.

Ako chcú vlády týchto štátov presviedčať svojich občanov, aby dodržiavali zákony, keď ich vlastné štáty nie sú schopné zabezpečiť si na svojom území ich jednotné uplatňovanie voči všetkým občanom rovnako? Nebudem rozoberať pozadie a dôvody prečo to tak je. Poviem len toľko, že Európska únia nie je schopná alebo nechce čeliť takémuto protiprávnemu konaniu a súčasne nás presviedčajú, že treba ustupovať, nebrániť sa a prijímať stále viac a viac migrantov. Nemecko vyhlásilo, že ani naďalej nijako nebude obmedzovať počty nových migrantov, čo je aj jedným z hlavných dôvodov, prečo má nemecká kancelárka problém zostaviť po voľbách novú koaličnú vládu.

Nedávno europoslanci schválili nový mandát pre Európsky parlament na rokovanie o zmene tzv. dublinského systému (troch dohôd uzavretých v Írskom Dubline) o príslušnosti štátov na vybavovaní žiadostí o azyl. Brusel chce takto donútiť členské štáty prijať nový systém kvót na prideľovanie žiadateľov o azyl v Európe bez ohľadu na všetky doterajšie pravidlá, pod hrozbou odňatia nároku na prideľovanie eurofondov. Podstatou ich plánu je, aby sa vytvoril stály systém prijímania ďalších stoviek tisícov migrantov do Európy. Pri našom vstupe do EÚ sa od nás vyžadovalo bezpodmienečné splnenie množstva predpisov, kritérií a dokonca aj predchádzajúci vstup do NATO (SR sa stala členom NATO 29. marca 2004 a členom EÚ 1. mája 2004) ako akejsi podmienky a samozrejmosti v otázke vstupu do EÚ. Splnili sme. Dnes tí, ktorí porušujú existujúce dohody nám diktujú ako sa máme správať my, ktorí ich plníme. Tak nedôstojný, infantilne nátlakový a zjavne nepoctivý postup Bruselu ničí všetky ideálne predstavy, ktoré mohli nové členské krajiny o zjednotenej partnerskej Európskej únii mať. A opäť je to otázka práva.

Obhajcovia migračnej politiky otvorených dverí tvrdia, že azyl je základné ľudské právo a jeho poskytnutie predstavuje medzinárodný záväzok podľa Ženevského dohovoru o ochrane utečencov z roku 1951. Ide však o vedomú lož alebo nevedomý, ale rozhodne právne neodborný výklad pojmov. Nesúhlasím s tým, aby ktokoľvek podsúval verejnosti azyl ako nejaké základné ľudské právo. Všetky základné ľudské práva sú uvedené v medzinárodných dohovoroch o ľudských právach veľmi jasne. Existuje iba právo na podanie žiadosti o azyl ako formy poskytnutia medzinárodnej ochrany utečencom. To je zásadný rozdiel a táto skutočnosť sa zámerne prekrúca. O samotnej žiadosti o azyl potom rozhodne iba sám suverénny štát, či ho udelí alebo nie. A pritom štát nemá žiadnu povinnosť nikomu zdôvodňovať svoje rozhodnutia. Poskytnutie azylu znamená aj záväzok štátu udeliť migrantovi trvalý pobyt, umožniť mu plnú a veľmi komplexnú integráciu do spoločnosti, pomôcť s ubytovaním, prácou, platiť mu sociálne dávky a pri splnení zákonných podmienok udeliť mu aj štátne občianstvo. Tu je zahrnutá veľká zodpovednosť štátu voči vlastným občanom a preto existuje suverénne, slobodné rozhodovanie orgánov štátu o tom, koho štát prijme a koho nie.

Niekde som sa dočítal, že údajne „nová Európa nesmie dovoliť, aby Schengenské dohody vytvorili novú železnú oponu medzi členskými a nečlenskými štátmi“. Neviem, či sa mi to len sníva, ale nemáme teda plniť prijaté Schengenské dohody? Politika otvorených hraníc. Údajne nám migrácia prinesie blaho, preto nás nútia takéto nové blaho aj proti našej vôli prijať? Počkajme si, a vlastne ani netreba čakať, už dnes sa to „blaho“ neblaho prejavuje v kriminalite najhoršieho zrna a náraste teroristických útokov. Xenofóbia sa označuje ako strach z nepoznaného a Slováci a ďalšie národy strednej Európy, ktorí nechcú, aby ich štát prijímal ilegálnych migrantov sú často označovaní za xenofóbov, nacionalistov, extrémistov a podobne. Tu však nejde o strach a odpor voči niečomu, čo nepoznáme, ale práve naopak o strach a odpor voči tomu, čo vidíme a poznáme, žiaľ už aj na vlastnej koži. Logicky rozmýšľajúci človek predsa nemôže byť presvedčený, že kriminalita, vytváranie zón, do ktorých sa ani polícia neodváži vkročiť kvôli kriminálnej a násilnej činnosti gangov imigrantov, mohutná ekonomická záťaž a morálne utláčanie vlastného národa je tou proklamovanou hodnotou, ktorú máme vítať, je tým obohatením našej kultúry, ktoré je akoby pre nás povinné, o hrozbe straty vlastnej identity a existencie národa ani nehovoriac.

Násilné snahy o prijímanie ilegálnych migrantov vyvolávajú prirodzený domáci odpor (a štát sa pokúša takýto odpor násilím potláčať). Európska únia tým priamo alebo nepriamo nezodpovedne spôsobuje vnútornú sociálnu a bezpečnostnú obavu u ľudí, narúša normálnu bezpečnostnú stabilitu spoločnosti a štátu. Dnešná snaha Bruselu o umožnenie migrantom vybrať si štát, kde chcú žiť, návrhy na uloženie povinnosti štátom vybavovať žiadateľov o azyl aj napriek tomu, že vstúpili na územie EÚ v úplne inom štáte ilegálne, je v priamom rozpore s existujúcim dublinským systémom o pravidlách vybavovania žiadostí o azyl. Je to aj v priamom rozpore s už spomínaným Medzinárodným dohovorom o právnom postavení utečencov prijatom v Ženeve v roku 1951. Práve na tento dohovor sa bruselskí úradníci a mimovládne organizácie najčastejšie odvolávajú ako na základ medzinárodnej ochrany utečencov. Stačí si však prečítať znenie tohto dohovoru a bude jasné, prečo bol prijímaný, čo definuje ako ochranu utečencov a že štát je jediný, kto má právo rozhodovať o udelení azylu. Preto ani nie je žiadnym záväzkom členských štátov povinne súhlasiť s novými pravidlami rozdeľovania žiadateľov o azyl a kvótami, a už vôbec nie pod hrozbou straty eurofondov. Okrem toho uvedený ženevský dohovor o utečencoch jasne hovorí iba o právach utečencov, ktorí sú legálne prítomní na území štátu, nie o ilegálnych.

Ustanovenia tohto dohovoru sa nevzťahujú na žiadnu osobu, u ktorej sú vážne dôvody domnievať sa, že sa dopustila vážnej trestnej činnosti predtým alebo už na území štátu, v ktorom žiada o azyl. Každý utečenec má povinnosti voči štátu, v ktorom sa nachádza, čo znamená, že sa musí podrobiť zákonom a iným predpisom, najmä opatreniam týkajúcim sa dodržiavania verejného poriadku. To všetko v rámci azylového procesu treba skúmať. Podľa tohto dohovoru sa nebudú trestne stíhať pre nezákonný vstup alebo pre prítomnosť utečenci, ktorí prichádzajú priamo z územia, kde ich život alebo ich sloboda boli ohrozené, vstúpia na ich územie alebo sa na ňom nachádzajú bez povolenia, za predpokladu, že sa sami bezodkladne prihlásia a preukážu dostatočný dôvod na svoj nezákonný vstup alebo prítomnosť. Ilegálne putovanie cez viaceré krajiny teda nie je dovolené, ani chránené. Tu je nielen povinnosť štátu, ale aj povinnosť ilegálneho imigranta. Nie je jasné, prečo chce Brusel plniť povinnosti imigrantov za nich? „Donáška“ teda napríklad z Afriky priamo do domu? To, že sa rozhodneme, že imigrantov nebudeme stíhať, pretože nelegálne vstúpili na naše územie neznamená, že sú tu legálne. Preto zopakujem, že ak tu budú nelegálne, ustanovenia ženevského dohovoru sa na nich automaticky nevzťahujú.

Cieľom dublinských dohovorov je vzhľadom na negatívne skúsenosti štátov v prvom rade zabrániť špekuláciám a podvodom so žiadosťami o azyl zo strany migrantov, nie zo strany štátov. Dnes však chce Európska únia postaviť štáty do pozície „povinného“ a imigrantov do pozície akoby „oprávnených zákazníkov“, ktorí si môžu tzv. „nakupovať“ azyl, kde sa im zažiada.

V čase svojho vstupu do EÚ mali mnohé nové členské krajiny výhrady voči obmedzeniu slobodného pohybu osôb zavedením tzv. prechodných období voči ich občanom. Európska únia tak delila občanov z nových členských štátov na tých druhoradých a občanov starých členských štátov na tých prvoradých, so všetkými právami voľného pohybu. A dnes je zrazu všetko jedno. Imigranti môžu všetko, oni sú viac ako občania EÚ, nech si chodia voľne po Európe ako chcú, znásilnenia a vraždy si netreba všímať, patrí to k ich koloritu, veď oni si časom sami zvyknú, treba im rozdať príručky, že znásilňovať ženy a deti sa nepatrí. Pod toto sa predsa nemôže normálny človek podpísať.

Nedávno kontroverzný George Soros, ktorý je podozrivý, že stojí za financovaním rôznych foriem nevhodného ovplyvňovania záležitostí v mnohých krajinách sveta a Európy, venoval svojim nadáciám (najmä Nadácii otvorenej spoločnosti) 18 miliárd dolárov na realizáciu plánov osídľovania Európy aj proti vôli členských štátov. Nie je to dostatočne výrečné? Naozaj nás chce niekto presvedčiť, že tomuto miliardárovi ide o naše blaho? Keby Brusel hoci iba desať percent energie a prostriedkov, ktoré vynakladá na hútanie ako oklamať a donútiť štáty podriadiť sa jeho predstavám venoval prevencii násilia, zastaveniu vojnových konfliktov a zastaveniu organizovaného dovozu miliónov migrantov do Európy, určite by sme dnes nemuseli pochybovať a ľutovať, že sme do takejto organizácie vôbec vstúpili.

Ľudské práva majú individuálny charakter, vzťahujú sa vždy iba ku konkrétnemu človeku. Preto snaha Bruselu v tejto súvislosti o presadenie napríklad kolektívneho práva podať žiadosť o azyl ako skupina imigrantov je v rozpore s individuálnym charakterom ľudských práv. Treba zdôrazniť, že každé právo alebo sloboda nesie v sebe aj individuálnu zodpovednosť, teda napríklad v tom, že právo jedného nemôže byť realizované na úkor práva druhého. Z toho vyplýva aj neprípustnosť hromadnej zodpovednosti. Kolektívna zodpovednosť alebo inak kolektívna vina sa neslávne uplatňovala napríklad vo vtedajšom fašistickom Nemecku proti Židom alebo Cigánom (Rómom). Nedávno sa k tejto historicky a ľudsky citlivej téme veľmi otvorene vyjadril aj známy módny návrhár Karl Lagerfeld. Nesmieme akceptovať takéto návrhy. Sú jasne v rozpore s medzinárodným a domácim právom. Voľné šachovanie s právom v rukách štedro financovaných politických dobrodruhov a mnohých nikomu nezodpovedných vplyvných mimovládnych organizácií je najrýchlejšou cestou k neprávu a zločinu. Ako dlhoročný sudca mám s podobnými povrchnými neprávnymi postupmi bohaté skúsenosti a niekedy musím stáť, hoci aj proti veľkej neodbornej a povrchnej kritike mojich právnych rozhodnutí skoro osamotený, ale odhodlaný brániť právo a spravodlivosť. Tak aj teraz. Keď ustúpime tlakom a politikárčeniu, keď nebudeme dôslední v obrane práva, prehráme všetko a vytvoríme priestor pre neslobodu, bezprávie a vlastný zánik.

Princípy sú pravdivé iba keď sú presadzované v zlých časoch a napriek tlakom. Ak niekto tvrdí, že dodržiava princípy, ale keď vznikne kríza, tak ich už nerešpektuje, tak nemá právo hovoriť o žiadnych princípoch.

Brusel vážne hazarduje nielen so svojou povesťou dôveryhodného riadenia a vykonávania Európskych zmlúv, ale aj s bezpečnosťou a životmi občanov Európskej únie. V čase nárastu migračnej vlny do Európy Nemecko vyhlásilo, že prijme všetkých utečencov a okrem toho, že nebude vo svojej azylovej procedúre uplatňovať zmienené dublinské dohovory. Vtedy sa Brusel Nemecku nevyhrážal, že ak nebude plniť to, čo bolo dohodnuté, tak ho potrestá. A dnes sa Brusel už vopred vyhráža všetkým členským krajinám, ktoré nebudú súhlasiť s jeho novými návrhmi dublinských dohovorov, že ich potrestá. Nepočúvajú, sa, čo hovoria?
Namiesto toho, aby sa Brusel verejne zodpovedal za svoje pochybenia, sám sa stavia do diktátorskej pozície a vytvára neprijateľný tlak s využívaním prinajmenšom neodborných právnych argumentov, ale najmä s použitím sily voči „neposlušným“. Tí označovaní ako „neposlušní“ sú však v skutočnosti tí, ktorí jediní rešpektujú a plnia existujúce právne záväzky v tejto oblasti.

Kdesi v inom článku som už spomínal a teraz to zopakujem, že Európska únia je iba jednou z množstva medzinárodných organizácií, ktorých sme členom, nie je štátom a disponuje iba takým stupňom suverenity, aký na ňu preniesli suverénne členské štáty v záujme dosahovania lepších výsledkov a dosahovania cieľov EÚ ich spoločným postupom v niektorých oblastiach. Medzinárodná organizácia nemá plnú právnu subjektivitu najmä preto, že práva prenesené zo štátov na medzinárodnú organizáciu neboli vytvorené z vlastnej vôle medzinárodnej organizácie, ale z vôle suverénnych štátov. Takéto práva sú uvedené v zakladajúcej zmluve medzinárodnej organizácie. Súčasne sú takéto práva na rozdiel od suverénnych štátov obmedzené. Azylová politika, imigrácia a vnútorná bezpečnosť patrí do výlučnej kompetencie jednotlivých členských štátov únie (v platných zmluvách EÚ tieto otázky nepatria do výlučnej kompetencie EÚ, ani do spoločnej kompetencie EÚ a členských štátov). Slovensko nemá žiadny právny záväzok prijímať ilegálnych migrantov iba na základe želania alebo svojvoľného rozhodovania Európskej únie. Kráľ je nahý, treba to povedať nahlas. Migračná kríza v Európe nie je preto, lebo Slovensko a ďalšie štáty nechcú prijímať vymyslené a akoby povinné počty ilegálnych migrantov, ale je tu preto, lebo vo vzdialených krajinách západ dlhodobo vojenskou silou zvrháva legitímne vlády, vedie a podporuje vojny a Európska únia sa nielen na tom podieľa, ale následne ani nerešpektuje vlastné pravidlá a veľmi nezodpovedne ignoruje existujúce dohody o ochrane vonkajších hraníc únie.

Žiadna vnútorná smernica Európskej únie, ktorá prekračuje a zasahuje do výlučnej kompetencie štátov dohodnutej v Zmluvách o EÚ, nie je nadriadená ústave a zákonom členského štátu. Tak isto zo znenia príslušných článkov našej ústavy vyplýva, že iba tie smernice Európskej únie, ktorých obsah neprekračuje dohodnutú časť práv, ktoré sme vlastným rozhodnutím preniesli do Zmluvy o Európskej únii, majú prednosť pred našimi zákonmi. Pred ústavou, teda pred našou zakotvenou štátnou suverenitou však nemá prednosť žiaden medzinárodný právny predpis alebo zmluva.

Našu vládu možno podporiť iba vtedy, keď bude ochotná využívať všetky do úvahy prichádzajúce právne argumenty, ktorých je dosť na to, aby Slovensko štátnu suverenitu nestratilo.

Zdroj: 1