…..narazil jsem na zajímavý článek, v parlamentních listech SK, který podrobným způsobem rozebírá celou situaci, která nás následně čeká??!! Ptám se jak z toho ven????

13:54

Článek převzat z následujících stránek.

Jarjabek pre PL natvrdo: Eurohujeri majú pocit, že ak má no-go zóny Paríž, majú byť aj v Bratislave. Nevieme si poradiť s integráciou časti Rómov, čo potom s ľuďmi vychovanými v úplne inom kóde?

Znamenala by v čase utečeneckej krízy odluka cirkví ich oslabenie? Dochádza ku konfliktu medzi kresťanstvom a islamom? Prečo podporuje kvóty na slovenskú hudbu? Bola na tom kultúra za socializmu lepšie? Prečo v minulosti strážil ozbrojenec nepohodlných novinárov STV? A čo mu prekáža na prezidentovi Andrejovi Kiskovi a bývalom ministrovi kultúry Milanovi Kňažkovi? Toto všetko ParlamentnýmListom.sk zodpovedal predseda Výboru NR SR pre kultúru a médiá, spevák a pedagóg Dušan Jarjabek.

Jarjabek pre PL natvrdo: Eurohujeri majú pocit, že ak má no-go zóny Paríž, majú byť aj v Bratislave. Nevieme si poradiť s integráciou časti Rómov, čo potom s ľuďmi vychovanými v úplne inom kóde?
Foto: SITA
Popis: Dušan Jarjabek
Čo spravila vláda Smeru pre kultúru za posledné štyri roky?Urobilo sa toho veľa. Mohli by sme spomenúť vznik Rady vlády pre kultúru, čo znamená, že po prvý raz v našich dejinách je vláda v priamom kontakte s reprezentantmi kultúrnej obce a bez nejakých „filtrov“ má informácie, ako to v kultúre a umení skutočne vyzerá. Mohli by sme sa rozprávať o moderných zákonoch, napríklad o autorskom, o stratégii, ktorú vláda na návrh ministerstva prijala a ktorá načrtáva vývoj v oblasti kultúry na budúce roky, mohli by sme hovoriť o veľkolepom projekte digitalizácie nášho kultúrneho dedičstva, o obnove viacerých dôležitých kultúrnych pamiatok… Ale ja ako divadelný praktik oceňujem aj skromnejšie výsledky – napríklad to, že žiadna kultúrna inštitúcia za uplynulé štyri roky nezanikla, ale naopak, vznikli nové.Neznamená to, samozrejme, že by som nevidel rezervy – potrebujeme masívnejšie investovať do pamiatkovej obnovy a následného využívania pamiatok, ale potrebujeme aj intenzívnejšie využívať náš umelecký potenciál ako súčasť diplomacie, veď to nie je náhoda, že o Slovensku a Slovákoch sa v časoch minulých svet dozvedal vďaka Sľuku a Lúčnici, Slovenskej filharmónii a Komornému orchestru Bohdana Warchala, vďaka našej opere, napr. SND a fenomenálnym slovenským operným speváčkam a spevákom, ale i Novej scéne a všetkým súborom, ktoré chodili do zahraničia ešte v čase socializmu na rôzne festivaly, vďaka zborovému spevu, ale aj niektorým výtvarníkom alebo prekladaným spisovateľom, filmom Ela Havettu či Juraja Jakubiska… Keď som vlani mal možnosť zažiť nadšenie, aké v Ríme vyvolalo uvedenie Slovenskej ódy Proglas v Bazilike di santa Prasseda, opäť ma to uistilo, že umenie dokáže otvárať dvere do sveta. A nenahovárajme si, že to nepotrebujeme!V čom bolo posledné volebné obdobie pre kultúru iné?

Hovoril som o tom na schôdzi, kde sme sa zaoberali rozpočtom na tento rok – po prvý raz má kultúra priamo k dispozícii z verejných zdrojov viac ako 6 miliárd niekdajších korún. Nehovorím, že je to dosť a že by sme nevedeli rozumne v kultúre investovať aj podstatne viac peňazí, a nehovorím ani, že peniaze sú to jediné dôležité. Ale bez nich to ide podstatne ťažšie.

Teda iné to obdobie bolo v tom, že kultúra pocítila stabilitu. Nikto plošne neodvolával riaditeľov organizácií, podarilo sa podporiť pôvodnú tvorbu vo viacerých oblastiach – či už zadefinovaním objemu pôvodnej hudby v médiách, alebo cielenou podporou nových televíznych programov či dotáciami pre autorov nových diel. Od januára funguje Fond na podporu umenia, čo do rezortu prináša ďalšie nové zdroje, a pevne verím, že aj tento krok sa ukáže ako efektívny a účinný. Nuž ak si spomeniem na volebné obdobia, ktoré sa začínali personálnymi zemetraseniami, pokračovali štrajkovými pohotovosťami a končili sa podpisovaním menovacích dekrétov nových riaditeľov na dobu neurčitú päť minút pred podaním demisie vlády, je to asi trošičku rozdiel, nemyslíte?!

Aké novely, reformy a zmeny v kultúrnej oblasti by ste v nadchádzajúcom volebnom období chceli presadiť?

Myslím, že by sme sa mali zaoberať vzťahom rezortu kultúry k tým vysokým školám, ktoré pre nás vychovávajú mladých ľudí, a mali by sme nájsť spôsob, ako im už počas štúdia ponúknuť istú praktickú skúsenosť. Nie je to nič objavné a nové, vidíme tlak na duálne vzdelávanie, ktorý vyvíjajú veľkí zamestnávatelia v iných oblastiach. Ale myslím si, že sa nemôžeme tváriť, že mladý umelec či odborník v kultúre je pre nás zaujímavý až v okamihu, keď nastúpi do zamestnania. Čaká nás, predpokladám, tvorba legislatívy, ktorá zadefinuje status profesionálneho umelca, rieši sa to dlhodobo na medzinárodnej úrovni. Musíme si premyslieť, ako urýchliť záchranu a zveľadenie pamiatok, ktoré máme, vrátane tých industriálnych, ktoré nám developeri s akousi nepochopiteľnou radosťou likvidujú pred očami. To sú oblasti, kde sa záujem štátu môže dostať do rozporu s väčšinovou vôľou priamo volených zastupiteľstiev, preto to nebude ľahké. A keďže v budúcom volebnom období si pripomenieme storočnicu nášho prvého profesionálneho divadla SND, verím, že to bude naozajstný sviatok všetkých slovenských divadelníkov a milovníkov divadla.

V minulosti ste sa vyjadrili, že prístup ku kultúre za socializmu bol oveľa lepší. Stále si to myslíte?

To malo svoj racionálny dôvod – socialistické vlády vnímali kultúru ako svoju „výkladnú skriňu“. V podstate za málo peňazí získavali „veľa muziky“. Z Bratislavy do Zvolena ste síce po vtedajších cestách šoférovali pomaly 5 hodín, ale v Nitre i Zvolene bolo (a je) divadlo. Mali sme neuveriteľne širokú sieť knižníc, múzeí, osvetových zariadení a galérií, z nich už časť nejestvuje. Iste, bolo to súčasťou taktiky dať ľuďom „chlieb a hry“ a ambície popýšiť sa raz začas v spoločnosti všeobecne rešpektovaných a známych tvárí, ale treba si uvedomiť aj to, aká bola všeobecná kultúrna úroveň Slovenska na konci 40. a na konci 80. rokov – tu aj ten najzaťatejší antikomunista musí uznať, že rozdiel je obrovský.

Od deväťdesiatych rokov sa čoraz silnejšie v spoločnosti presadzuje trhový pohľad i na kultúru a to pokladám za veľmi nebezpečné. Iste, nik nemôže podnikateľovi zabrániť, aby si na svoj večierok „kúpil“ vystúpenie ktoréhokoľvek umelca, chápem, že pre niektorých našich „zazobaných“ spoluobčanov je zvláštnym potešením oslavovať svoje narodeniny v exkluzívnych priestoroch hradov a zámkov a podobne. Ale nepáči sa mi, ak sa kvalitatívna hierarchia odvodzuje od „smotánkovských“ frekvencií, ak mediálne agentúry diktujú kto je „in“ a kto „out“, ak privilegovaným niekto zametá cestičku a tí ostatní musia prekonávať celkom zbytočné prekážky.

Isteže, za socializmu tu boli dva televízne programy, dnes si človek vyberá z nekonečnej ponuky. Pamätáte sa na Dietlov seriál Nemocnica na okraji mesta, na tie prázdne ulice, keď sa seriál vysielal? A pritom to bola najmasovejšia propagácia socialistického režimu a socialistického zdravotníctva. Alebo 30 prípadov majora Zemana? Mohol by som pokračovať. Ale ísť raz za mesiac – dva do divadla patrilo k štandardu „stredného stavu“ rovnako, ako kúpiť si novú knižku či platňu, čo i len preto, aby ste vedeli na pracovisku kompetentne zasiahnuť do debaty kolegov. Štatistiky sú neúprosné – to už je minulosť. Zámerne sa brzdím, lebo to by už bola iné debata…

Dnes už to nie je štandardom? Naozaj si „stredný stav“ nemôže dovoliť také veci ako dvakrát mesačne si vyraziť do divadla alebo si kúpiť knihu?

Neviem, či nemôže, ale mám pocit, že ani nechce. Ale čo si budeme nahovárať. Aj predstavenia a knižky boli cenovo dostupnejšie ako sú dostupné dnes. Keď si zoberiete štvorčlennú rodinu, ktorá ide v rámci nejakého sviatku do divadla, tak určite to nie je maličkosť. Lístok stojí 25 eur, je to spojené s nejakou večerou, kávou, takže dohromady to môže stáť 120 eur. No a koľkokrát do mesiaca si to môže priemerne zarábajúci človek dovoliť? Preto hovorím o tej dostupnosti. Tá sa stratila. Hoci kultúra je dotovaná aj dnes zo štátnych inštitúcií alebo inštitúcií, ktoré patria pod vyšší územný celok. Ale možnosť toho dostupu sa zmenšila.

Keď sa rozprávame o kultúre… Ako hodnotíte stav kultúry v slovenskom parlamente? Kto jej najviac škodí?

Stručne povedané –  „nepolitickí politici“. Politika je profesia a kto sa jej chce venovať v parlamente, mal by ju aspoň trochu ovládať, naučiť sa ju robiť. Kto do parlamentu príde s ambíciou dávať neustále najavo, že politikou pohŕda, že sa politikom stať nechce a odmieta, nezastupuje svojich voličov, ale vlastné ego. Predvádza sa a záujem voličov je pre neho nedôležitý. Ono to iste pekne vyzerá, keď si na volebnom mítingu taký chlapík v neformálnom tričku so svojimi „rodnými“ zanadáva na tých i oných, pobúcha sa do hrude ako on s nimi zatočí a ako sú na neho všetci krátki, lebo ich má na háku – a potom štyri roky v parlamente chodí ako bezprizorný, hľadajúc, do čoho by si kopol… Nič konštruktívne a zmysluplné neurobí, lebo to nevie a ani sa to nechce naučiť. Pretože je to obyčajný politický podvodník a nie politik.

Politik nesmie byť nadávka, ale služba. Mať možnosť spraviť v prospech spoločnosti niečo, o čom tí, ktorých zastupuje, môžu iba rozprávať. Na to je tam. A musí sa vedieť dohodnúť. Ak to nevie a iba tára, zneužíva rokovací poriadok, nemá tam čo hľadať. Sú isté nepísané pravidlá správania sa v parlamente, ktoré sa nedajú dať do rokovacieho poriadku. Beťárska česť neexistuje a zákernosti, za ktoré sme u nás na dvore v bratislavskom Starom meste dávali po papuli, pribúda. Toto sem priniesli politickí podvodníci v tričkách, ktorí svoj pocit bezradnosti kompenzujú takýmito tupými exhibíciami. Priniesli to, že v parlamente prevláda forma nad obsahom, táranie namiesto prečítania si zákona a trápna exhibícia nad štandardným správaním.

Opäť som si raz stranícky uvedomil, že úspech sa neodpúšťa. Mne možno pomohla skúsenosť z divadla, kde si spevák tiež nemôže vyberať partnera či dirigenta, ale ak chceme výsledok, musíme spolupracovať. Nemusíme sa mať radi a byť priatelia, ale musíme sa navzájom partnersky vnímať. Ja viem, že je to v niektorých prípadoch ľudsky ťažké, tiež som v parlamente natrafil na ľudí, ktorých skutočne „nemusím“, ale mojou psou povinnosťou ako politika je zhlboka sa nadýchnuť a pokúsiť sa viesť aj s takýmto politikom dialóg, lebo o tom parlament je.

Spomenuli ste chlapíka v neformálnom v tričku… Máte na mysli politikov z OĽaNO?

Nech si každý vyberie. Ja hovorím o neštandardných stranách a nikomu nechcem robiť reklamu. Žiadnej politickej strane, a dokonca ani tej svojej, pretože toto je iný rozhovor. Mám na mysli politikov, ktorí sa vytasia na bilborde s tým, že som všetkým, len nie politikom. To je zavádzanie občanov, pretože politika je presne ohraničené remeslo.

Vláda presadila kvóty na slovenskú hudbu pre rádiové stanice. Skutočne boli potrebné?

Aj ja som si kládol otázku, či zákon mal ísť do takýchto detailov, či sa nedá spoľahnúť na zdravý rozum majiteľov staníc. Ukázalo sa, že sa nedá, lebo tí pred vkusom svojich poslucháčov uprednostnili záujmy distribútorov. Nie je asi náhoda, že teraz sa zavedením kvót zaoberajú Poliaci, zjavne majú rovnaký problém a skúsenosť s vytesnením pôvodnej tvorby z rádií. Nakoniec nič nové pod slnkom. Mnohé európske štáty to majú podobne a akosi to nikomu neprekáža.

Ak by majitelia staníc naozaj nedbali na vkus svojich poslucháčov a uprednostňovali záujmy distribútorov, nediktuje logika trhu to, že jedna stanica, ktorá by na vkus poslucháčov dbala, by všetky ostatné stanice musela prevalcovať?

Ja to poviem veľmi jednoducho. Škoda tantiém, ktoré idú do zahraničia. Ja viem, že to veľmi zjednodušujem a trošku zhadzujem celú otázku. Ale poviem vám prečo. Slovensko nie je jediným prípadom, kde sa takýmto spôsobom podporuje pôvodná tvorba. Dokonca to ide tak ďaleko, že napríklad keď hovoríme o tvorbe národnostných menšín, ktorá by mala byť zaručená, tak existujú štáty, ktoré vôbec nemajú uzákonené národnostné menšiny, napríklad Francúzi. Tí sa s tým nebabrú, a dokonca nemajú ani žiadne národnostné vysielanie. Dokonca ani vo verejnoprávnych médiách. Inak to riešia Maďari, inak Chorváti. Jednoducho nejde o novinku, že niekto podporuje svoju národnú kultúru aj v rámci takýchto zákonných noriem. Všetky tie médiá majú zahraničného majiteľa a je to na ňom, či bude podporovať pôvodnú slovenskú tvorbu. Môže alebo nemusí. No a teraz zo zákona musí.

Vo svojej novej knihe „Spevohra Novej scény…?“ ste sa pustili do Milana Kňažka. Trváte na tom, že ako minister kultúry si riešil politické mindráky?

Pozrite sa, Milan Kňažko bol výborný herec, nie náhodou patril v 70. a 80. rokoch k najobsadzovanejším v divadle i v televízii a vo filme a bol jednou z ikon normalizačnej kinematografie. Aj cez filmy, kde hral kľúčové postavy, sa formovali prorežimové dejiny. Na novembrových tribúnach zrejme dospel k rozhodnutiu, že pre svoj ďalší život už nebude potrebovať ani Shakespeara, ani Čechova, ba ani Soloviča či Klimáčka, ale že si texty bude tvoriť sám.

Prešiel z VPN do HZDS, potom vytváral Demokratickú úniu, ktorá sa následne stala členom SDKÚ, a ako podpredseda tejto strany sa stal ministrom kultúry. Funkcie sa ujal tým, že plošne odvolával – povestná je jeho odpoveď na otázku, či odvolal niektorých riaditeľov: „Neodvolal som niektorých, odvolal som všetkých!“ Potom vymenoval „svojich“ a zamuroval ich pod zákony o štátnej a verejnej službe. Nasledovala likvidácia Komornej opery a spevohry Novej scény, čo „povzbudilo“ aj prešovských predstaviteľov, aby podobne ukončili existenciu samostatného spevoherného súboru v tamojšom divadle. Šmahom ruky zrušil regionálne kultúrne centrá, ktoré vznikli za jeho predchodcu so zámerom zachovať istú mieru vplyvu štátu aj na inštitucionálnu základňu kultúry v jednotlivých oblastiach Slovenska. To mohol byť základ pre duálne financovanie kultúry – základný chod organizácie, čiže energie a platy z rozpočtu územného celku alebo mesta a aktivity z prostriedkov ministerstva. Možno mu prekážali persóny, ale preto ešte nemusel zrušiť systém, okrem toho spravil na politickú objednávku tzv. Čiernu knihu o kultúre, kde sa všeličo a všade v kultúre démonizovalo a kde sa, samozrejme, trestnoprávne vyhrávalo…

A výsledok? Nič sa, samozrejme, nepotvrdilo, odvolaní riaditelia dodnes nepoznajú dôvody odvolania, len pár inštitúcií ľahlo popolom. Bola to zaujímavá doba, novodobá  politická garnitúra sa mstila tej predchádzajúcej. Napr. v STV vzniklo na 27. poschodí koncentračné stredisko, kde boli internovaní nepohodlní novinári a zamestnanci STV. Dokonca ich tam aj strážil taký novodobý súdruh so zbraňou. Som rád, že je to všetko preč! Treba si ozaj tieto veci vzájomne odpustiť, ale zabudnúť, to ide ťažko. Nech slúžia iba ako memento pre tých, čo zabudli alebo si nepamätajú, že i ,,tak še da“. Ja naozaj netuším, či Milan Kňažko „hral“ ministra s takým nadhľadom, že ani netušil, čo sa v rezorte deje alebo či to bol nejaký dôsledok koaličných dohôd jeho podriadených, faktom je, že keď som sa ho raz pýtal, či medzi tenisom a golfom stíha riešiť problémy, opravil ma, že medzi golfom a golfom…

Naozaj pri kauze 28. poschodia STV strážil novinárov človek so zbraňou?

Bolo to 27. poschodie.

Väčšinou sa hovorí o 28. poschodí…

Závisí od toho, či počítate aj prízemie (smiech). Bolo to v prostredí, ktoré bolo predtým reštauráciou. Stalo sa to v divokých 90. rokoch. Za Kubiša boli rôzne satirické relácie, pri ktorých sa novinárom vytýkalo, že nie sú nestranní, že podporujú Mečiara atď. To sú strašne ťažko dokázateľné veci. Išlo vtedy o politické rozhodnutie vlády Dzurindu, ktoré nový riaditeľ Materák realizoval takým spôsobom, že všetkých nepohodlných novinárov sústredili na 27., resp. 28. poschodí. Oni tam museli chodiť do roboty, nerobili, vôbec nie, nesmeli sa odtiaľ vzdialiť, dokonca keď išli na záchod, tak s nimi chodil taký ujo s pištoľou.

A práve o tom, že by s nimi chodil nejaký ozbrojenec, sa veľa nevie…

To nebol vojak či policajt, ale príslušník stráže, ktorá chránila televíziu.

A on im bránil v tom, aby mohli ísť na iné poschodie?

Nemohli ísť na iné poschodia. Dokonca keď opúšťali pracovnú miestnosť, tak ju opúšťali s ním. Tí novinári boli tlačení k tomu, aby odišli, ale oni nechceli odísť. Bola to jednoducho forma nátlaku. On by ich, samozrejme, nezastrelil, ale bol to človek zodpovedný za to, že keby odišli preč, tak si zapíše, že napríklad Pravdová odišla preč a bolo by to hodnotené ako hrubé porušenie disciplíny. Malo to ale, samozrejme, dozvuk. Množstvo ľudí, ktorí boli prepustení, sa, samozrejme, súdilo a keď sa vymenil Materák za ďalšieho riaditeľa, tak televízia po súdoch, ktoré prehrala, začala vyplácať peniaze. Tam išli celkom slušné peniaze. No bola to divoká doba.

Ešte ku Kňažkovi. Tvrdíte, že bol za zrušenie spevohry. On sa však obhajuje, že spevohra sa zrušila sama, nahradil ju muzikál a že operety sa už nikde nerobia. Nejde teda o akýsi vývoj?

Veď to je hlúposť! Muzikál sa na Novej scéne hral od šesťdesiatych rokov a kto trošku ovláda problematiku a pozná noty, vie, že tu dávno predtým, ako sa Milan Kňažko stal členom Novej scény, žiarila Gizi Veclová v My Fair Lady, že sa tu hralo Hello, Dolly!, West Side Story, Grék Zorba, Fidlikant na streche. Muzikál na Novej scéne hrali a spievali Króner, Müller, Kuchár, Rozsíval, Gallová a desiatky ďalších ešte v čase, keď Kňažko študoval herectvo.

Napokon aj preto sa novoscénický súbor nevolal opereta ale spevohra, pretože sa venoval ako operete, tak aj muzikálu. V 70. rokoch žáner muzikálu predstavovali najmä pôvodné diela, ktoré by už Kňažko ako vtedy činoherec Novej scény mohol a azda aj mal poznať – Cyrano z predmestia bol spomedzi nich najznámejší. A že „operety sa už nikde nerobia“? Tak sa pozrite na plagát vo Viedni, Budapešti, Prahe alebo hoci aj na ponuku opery Slovenského národného divadla. Opereta sa nemusí páčiť každému, to beriem, ale prečo ju nedopriať tomu, kto ju preferuje? A okrem toho nedávno bola v DPOH uvedená úplne nová opereta autorskej dvojce Kubička – Duhanová Láska na Považí. Uviedol ju Metropolitný orchester Bratislava. Presne 18. 10. 2015. Mám pokračovať?  My sme mali dva špecializované súbory, ktoré disponovali všetkým, čo uvádzanie operiet a muzikálov potrebuje – orchestre a dirigentov, sólistov, zborové telesá spevácke i tanečné, boli tu dramaturgovia, autorské zázemie. Po Kňažkovej epizóde na ministerstve kultúry ich jednoducho už niet. Že zavše môžeme operetu nájsť v SND, v banskobystrickej opere či v Košiciach je pravda, pomáha im to s návštevnosťou. Ale špecializované súbory zanikli. Ono aj auto si môžete v dielni s istou dávkou trpezlivosti a šikovnosti poskladať z jednotlivých dielov, ale asi to nebude dôvod na to, zrušiť automobilku! A my sme si dve takéto špecializované pracoviská vyhodili cez Kňažkovo ministerské okno.

Vráťme sa do súčasnosti. Máme za sebou Rok Ľudovíta Štúra, čo to pre vás ako predsedu Výboru NR SR pre kultúru a médiá znamenalo?

Dosť starostí a cestovania, lebo podujatia boli po celom Slovensku. Ale som najmä rád, že Slovensko sa dokázalo spojiť aspoň vo väzbe na Štúrov odkaz. Veľká vďaka patrí Matici a jej miestnym organizáciám, ktoré urobili veľmi veľa akcií. Za škvrnu na tomto jubilejnom roku považujem, že pán prezident odoprel poskytnúť práve teraz záštitu celoslovenskej akcii Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko. To nechápem.

Kancelária prezidenta tvrdila, že im v tom čase prichádzalo veľa podobných žiadostí, čo bolo dôvodom, prečo prezident nemohol záštitu prevziať…

Ja si myslím, že keď táto akcia bola taká významná, tak prezident mal urobiť gesto a z pozície prezidentského úradu a aj z dôvodu toho, o akú nekonfrontačnú a celospoločensky významnú akciu šlo, mal povedať, že dávam záštitu nad všetkými takýmito akciami. Nestálo by ho to ani korunu, bolo by to iba gesto, možno aj smerom do zahraničia, že Ľudovít Štúr sa stal spojivom pre prezidenta, vládu, občanov a vôbec všetkých. Pán prezident sa z toho vyňal, čo mi prekáža. Respektíve prd mi to prekáža, je mi to ľúto. Konečne sme sa mohli na všetkom zhodnúť.

Je v poriadku, že sú cirkvi financované podľa komunistického zákona z roku 1949? Ak nie, tak aká je alternatíva?

Spoločenská situácia je dnes diametrálne iná, než bola v onom roku. Prijatím zákona si štát vynútil istý vplyv na vnútrocirkevné záležitosti, napríklad cirkvi „na výmenu“ akceptovali, že duchovný musí mať štátny súhlas na pôsobenie. Dnes sme po reštitúciách cirkevného majetku, cirkvi majú svoju autonómnosť a príspevok štátu na platy duchovných a prevádzku cirkevných ústredí a účelových zariadení (charita) sa dnes vníma ako subvencia zameraná na podporu väčšinovo akceptovanej „spoločenskej organizácie“.

Ministerstvo začalo už pred časom dialóg s predstaviteľmi cirkví o možnostiach, ako situáciu riešiť, a existuje niekoľko variánt, ktoré sa líšia vo výške akceptovateľného odvodu v prospech konkrétnej cirkvi, ktorý by si občan uplatnil ako daňový výdavok, respektíve ktorý by sa započítal do plnenia daňovej povinnosti. Myslím si, že tento projekt by sa dal doriešiť v budúcom volebnom období tak, aby ani cirkvi nemali pocit, že ich vytláčame z verejného priestoru a súčasne, aby občania, ktorí k cirkvi nemajú vzťah, nemali pocit, že ich štát núti financovať niečo nenáležité. Najreálnejší je ale zatiaľ zmiešaný model.

Vyjadrili ste sa v tom zmysle, že v čase utečeneckej krízy by finančná odluka cirkví od štátu znamenala oslabenie kresťanských cirkví, a tým aj posilnenie nežiaducich islamistických snáh. Znamená to, že keby k utečeneckej kríze nedochádzalo, odluka by bola v poriadku?

Keby k utečeneckej kríze neprišlo, mohli sme ten problém riešiť bez toho, aby sme sa museli zaoberať možnými dôsledkami na prípadné otvorenie priestoru pre šírenie cudzích náboženských ideí… Ale máme tu aj iné faktory, ktoré treba brať do úvahy – napríklad zmluvy so Svätou Stolicou, potom oprávnené obavy malých cirkví, že by v novej situácii mohli byť znevýhodnené. Netreba zabúdať na to, že je tu celá veľká oblasť aktivít v oblasti vzdelávania, výchovy, voľnočasových aktivít, sociálnej a zdravotnej starostlivosti, kde cirkvi plnia úlohy štátu, a teda treba im náklady v primeranej miere refundovať. Plus pamiatková starostlivosť o objekty, ktoré sú často svojou povahou sakrálne, ale predstavujú pritom kľúčové dokumenty našej minulosti.

Je to skrátka veľký balík vzájomne prepojených vzťahov, ktorý len dokumentuje, ako silne je v našej civilizačnej tradícii kresťanstvo prítomné. Do tohto priestoru sa nedá vojsť buldozérom a všetko „preorať“, naozaj si musíme dvakrát rozvážiť, aký krok urobíme, a to tým skôr, že v minulosti tu sociálni inžinieri napáchali mnoho škôd. Toto nie je zákon, ktorý sa dá každé volebné obdobie upravovať a prepisovať nanovo.

Znamenala by odluka nevyhnutne oslabenie cirkví?

Problémom takzvanej odluky je podľa môjho názoru predovšetkým to, že z momentálneho stavu robí „objektívny parameter“. Lenže cirkev nie je obchod, kde si niečo kúpim alebo nechám tak a následne majiteľ tovar drží na sklade alebo ho prestane objednávať. Určite každý pozná vo svojom okolí ľudí, ktorí časť svojho produktívneho života netajili značne rezervovaný vzťah k cirkvi, ale ako sa ich životný osud napĺňa, nachádzajú v cirkevnom spoločenstve oporu a povzbudenie.

Osobne som preto opatrný, pokiaľ by išlo o „voliteľnosť odvodu“, teda o určenie, že isté percento daňovej povinnosti možno určiť pre cirkev alebo na podporu napríklad športových aktivít, pretože pre dvadsať- či tridsaťročného mladého zdravého človeka je vtedy futbal či hokej alebo trebárs cyklistika možno často dôležitejšia ako cirkevná škola, hospic či vôbec prítomnosť duchovného v obci či farnosti. Ale toto všetko je ešte stále v štádiu debát.

Povedali ste, že dochádza ku konfliktu medzi islamom a kresťanstvom. Skutočne sa to dá takto zovšeobecniť? Pápež napríklad utečencov víta…

Pozrite sa, naša kresťanská tradícia nás učí aj to, že si máme pomáhať, že je správne podať ruku tomu, kto to potrebuje. O tom hovoril aj Svätý otec. Problém súčasného ataku imigrantov na Európu však nie je prípadom, kde by bolo treba chrániť slabšieho a pomáhať ublíženému, zástupy mladých mužov v plnej sile a so značnou zásobou hotovosti sem nesmerujú, aby si zachránili holý život, ale aby využili výhodnejšie európske sociálne systémy, ak už nehovorím o možných nebezpečnejších dôvodoch ich cesty, k čomu zvádzajú informácie z Paríža, Kolína a iných miest.

Pre nás je tá situácia ešte zložitejšia, pretože na rozdiel od krajín západnej Európy nemáme za sebou koloniálnu minulosť, nikdy sme z kolónií nič nezískali a nemali sme ani možnosť akosi prirodzene si privyknúť na susedstvo ľudí s úplne inými civilizačnými a kultúrnymi návykmi. Je to na jednej strane možno naša výhoda, ale netreba si zastierať oči ani pred tým, že môže zafungovať „očarenie neznámym“ a časť populácie môže byť práve pre svoju neskúsenosť a nepripravenosť ľahko zmanipulovaná. Mali by sme byť realisti – nevieme si desaťročia poradiť s integráciou časti rómskej menšiny, tak ako asi môže dopadnúť prípadný pokus o integráciu ľudí, ktorí sú vychovaní v úplne inom „kóde“.

Mne to skôr pripadá, že niektorí naši eurohujeri majú pocit, že ak má no-go zóny Paríž či Londýn, mali by sme ich mať aj v Bratislave a Košiciach, aby sme boli „in“. Ďakujem, ja po tom netúžim! Okrem toho pozrite sa, ako sa menia názory v Nemecku. Aj pani Merkelová už tiež značne ubrala zo svojej ústretovosti. Táto téma je otvorená. Je to podľa mňa najväčšia téma od roku 1993, keď vznikla  Slovenská republika, lebo dnes v rámci týchto súvislostí sa rozhoduje o jej smerovaní a nebojím sa povedať, že aj o jej ďalšej existencii na dlhé roky dopredu. To sa nakoniec týka aj celej EÚ.

Vy ste veriaci?

Milá otázka, jeden starý múdry muž hovorieval, že v slušnej spoločnosti sa nikdy a nikoho nepýta 3 veci: po prvé – koho si volil, po druhé – koľko zarábaš, a po tretie – akého si vierovyznania. Ja ako politik, ak dovolíte, to budem trochu parafrázovať. Teda po prvé: koho budem voliť, to je hádam v mojom prípade jasné každému, po druhé – čo sa týka môjho platu, ten je verejne dostupný v rámci môjho každoročného majetkového priznania. A po tretie – vzhľadom na to, že som sa narodil v bratislavskom Starom meste, bol som krstený v Dóme sv. Martina. No a v rámci toho ostatného sa držím toho, o čom hovoril onen starý múdry muž.

Článek převzat z následujících stránek.

Loading...
Líbí se vám článek? Můžete ho sdílet se svými přáteli.