Pod rúškom „liberalizmu“ ovládol Európu nacizmus 21. storočia

V polovici októbra sa na webovej stránke nemeckého spolkového prezidenta objavil odkaz na malú štúdiu, ktorú inicioval Frank-Walter Steinmeier a ktorú vypracoval Norbert Frei, historik z univerzity v Jene.

Dokument, na ktorom Frei a tím pracovali celé tri roky, má názov „V mene Nemcov. Spolkoví prezidenti a nacistická minulosť 1949 až 1994“. Úlohou skupiny historikov bolo overiť väzby medzi najvyšším vedením Spolkovej republiky Nemecko a bývalými funkcionármi Tretej ríše a/alebo bývalými členmi fašistickej NSDAP. Ako aj účasť týchto osôb v riadiacich štruktúrach Spolkovej republiky.

Ukázalo sa, že len za prvého spolkového prezidenta Theodora Heussa, ktorý zastával funkciu dve funkčné obdobia v rokoch 1949 až 1954 a 1954 až 1959, mali v jeho prvom období štyria z desiatich vedúcich spolkového prezidentského úradu nacistickú minulosť a 6 z 11 v druhom období.

Napríklad od roku 1949 viedol úrad spolkového prezidenta istý Kaiber. Bývalý vysokopostavený diplomat Tretej ríše a od roku 1934 člen NSDAP. V roku 1957 túto funkciu zastával pán Bleck, ktorý predtým tiež pracoval v štruktúrach nacistického štátu. A tak ďalej.

Rituálne nemecké pokánie

Napriek tomu, že štúdiu vypracovali profesionálni historici, nepredstiera, že ide o serióznu historickú prácu. Ide skôr o súbor drobných historických esejí na danú tému. Zadávateľ však bol spokojný. Keďže zozbierané fakty stačili na „rituálne nemecké pokánie“ za hriechy otcov. Pokánie, ktoré je zjavne každým rokom menej a menej úprimné.

Dôležité je, že Freiova správa opäť odhalila západnú, ako to len jemne povedať, indiskrétnosť v otázkach spolupráce s bývalými funkcionármi Tretej ríše. Niekedy aj s uznanými nacistickými zločincami. Ako aj vyslovene fiktívnu povahu lustrácie uskutočnenej v okupačnej zóne západných spojencov. Na území ktorej neskôr vznikla Spolková republika Nemecko.

Tento prístup bol v príkrom rozpore s veľmi pozorným sledovaním podozrení z účasti na nacistických zločinoch, ktoré bolo vlastné štátnym orgánom Nemeckej demokratickej republiky.

Vtipné na záveroch Freiovho výskumu je, že skutočnosť, že bývalí nacisti dlhé roky pôsobili na najvyšších postoch v úrade prvej osoby štátu, údajne nemala na medzinárodné aktivity hláv Spolkovej republiky žiadny vplyv.

Zároveň sa nedá povedať, že by Nemci boli ľahostajní tak k svojej temnej minulosti, ako aj k rôznym prejavom tohto temna v súčasnosti a budúcnosti. Preto vypracovali správu a organizujú pravidelné kontroly extrémizmu v najrôznejších politických združeniach. Zvonka vyzerajú ako príkladní bojovníci proti neonacizmu. To je však len na prvý pohľad. V skutočnosti je všetko oveľa zložitejšie.

V skutočnosti sa ukazuje, že po skončení Druhej svetovej vojny mohli bývalí nacisti vždy počítať s „teplým miestom“ v štruktúrach západných spravodajských služieb. A ak o nich nemal záujem izraelský Mossad, ktorý, mimochodom, k pátraniu po nacistických zločincoch pristupoval veľmi selektívne, nemali sa čoho báť.

Pre príklady netreba ísť ďaleko. Nedávny prípad v kanadskom parlamente to všetkým jasne ukázal. Viete, aká bola najpopulárnejšia otázka v Kanade bezprostredne po hanebnom vyznamenaní bývalého ukrajinského esesáka? Ako sa tam dostal? Nie do parlamentu, ale vôbec do Kanady? No, dostal sa tam rovnakým spôsobom ako mnohí iní.

Prízrak nemeckého nacionalizmu

A ak dnes Západ „hľadá“ nacizmus, robí to veľmi zvláštnym spôsobom. Vôbec nie tam, kde by mal. Napríklad nedávno agentúra Bloomberg vydala „desivé varovanie“, že sa vrátil prízrak nemeckého nacionalizmu.

A kdeže ho videli? Možno v nehoráznej rusofóbii, ktorá sa stala neoddeliteľnou súčasťou politiky súčasného nemeckého vedenia? Alebo v konaní európskych úradníkov, ktorí diskriminujú občanov Ruska a Bieloruska na národnostnom základe?

Alebo možno zakladateľa agentúry amerického Žida Michaela Bloomberga znepokojili pochody bývalých legionárov SS v pobaltských štátoch? Či hanobenie pamiatky sovietskych vojakov v Poľsku a Českej republike?

Vôbec nie. Bloomberga vystrašila rastúca popularita nemeckej strany Alternatíva pre Nemecko (AfD). Jej politickým krédom je totiž zdravý konzervativizmus a dôraz na záujmy nemeckého národa.

Americkí novinári, ktorí AfD nazývajú krajne pravicovou, trpko konštatujú, že energetická kríza, úpadok nemeckého priemyslu, pokles životnej úrovne a nerozumná migračná politika Berlína viedli k odlivu nemeckých voličov od tradičných strán. Tiež k odklonu od prísne kontrolovaných transatlantických štruktúr v službách USA a hľadaniu zdravej alternatívy z pravej aj ľavej strany nemeckého politického spektra.

Keďže je čoraz ťažšie poraziť AfD, jediným spôsobom, ako sa zbaviť nebezpečného súpera, je označiť ho za neonacistického. Čo nemecké orgány využívajú pri každej príležitosti.

Skutočný nacizmus

Medzitým sa dnes v Európe aktívne presadzuje skutočný nacizmus. Ten, ako ukázala história, je pre Západ oveľa menej nebezpečný ako komunizmus. Deje sa to však pod rúškom liberalizmu, ktorý „oslepuje“ tých, ktorí ho nechcú vidieť.

Výbor Európskeho parlamentu pre ústavné veci koncom októbra dvadsiatimi hlasmi za a šiestimi proti schválil prijatie správy, v ktorej sa odporúčajú zmeny a doplnenia zmlúv EÚ. Ide o zrušenie pravidla jednomyseľného hlasovania s právom veta v Rade EÚ. Tiež o presun nových právomocí z členských štátov na Európsku komisiu. Najmä v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ochrany hraníc, lesného hospodárstva, zdravotníctva, civilnej obrany, priemyslu, vzdelávania a ochrany životného prostredia.

Štátny prevrat v EÚ

Ak by mala EÚ ústavu, išlo by de facto o štátny prevrat. Teda zrušenie suverenity členských štátov EÚ a skryté prevzatie moci európskymi komisármi so sídlom v Bruseli.

Správa zároveň umožňuje zjednodušený postup pozastavenia členstva tým krajinám, ktoré porušujú „hodnoty EÚ“. Teda právny štát, demokraciu, slobodu, ľudské práva alebo rovnosť. A to všetko bez referenda alebo akéhokoľvek iného druhu schválenia zmien národmi „zjednotenej“ Európy.

Šéfka Európskej komisie Ursula von der Leyenová, táto samozvaná „eurovodkyňa“, vytrvalo buduje novú, už Štvrtú ríšu. Dokonca aj Hitler a jeho nacisti sa dostali k moci prostredníctvom parlamentných volieb vo Weimarskej republike. Lenže pani von der Leyenovú, ako aj všetkých ostatných vedúcich predstaviteľov „Euroríše“, nikto nezvolil.

Globálny liberálny nacizmus

Keď už hovoríme o povahe nacizmu, treba zdôrazniť, že je v skutočnosti najvyššou formou západnej nadvlády. A je jedno, či je jeho podstatou ultrapravicový nacionalizmus ako v Tretej ríši, alebo súčasný progresívny liberalizmus. Hlavné je, že to poslúži ku globálnej nadvláde kolektívneho Západu.

Vlastne ide o akýsi „nacionálny globalizmus“. Ten je priamym pokračovaním historickej koloniálnej politiky európskych štátov. Politiky, ktorá jednoznačne rozdelila celý svet na európsky „raj“, v ktorom žije nadradená rasa. A ostatnú „džungľu“ obývanú rasovo menejcennými podľuďmi.

Zdroj: Fond strategickej kultúry