Prečo nás môže pokrok doviesť do otroctva

V médiách zaznela správa, ktorá na prvý pohľad vyzerala ako oxymoron. Teda spojenie slov zdanlivo si odporujúcich svojím významom.

Otrocké komunikačné centrum

Keď počujete slovo otrok, väčšinou si predstavíte loď s nákladným priestorom plným zajatcov. Prípadne trh, kde si bohatí kupci vyberajú ukradnuté otrokyne.

Čo to má spoločné s „call centrom“? Miestom, ktoré využíva moderné internetové technológie a možno aj umelú inteligenciu?

Fakty neklamú

Mjanmarská armáda nedávno zaútočila na oblasť zvanú KK Park na hranici krajiny s Thajskom. Išlo o celé malé mesto. Niekoľko stoviek budov, v ktorých pod kontrolou mnohých stráží bolo viac ako dvetisíc otrokov zapojených do telefónnych a internetových podvodov.

V „parku“ mali obchody a služby pre domácnosť. Ale samozrejme nemohli opustiť miesto nútenej práce.

Organizovaný podvod

Ako tam nešťastníci skončili? Ľudia z Vietnamu, Bangladéša a ďalších krajín sa tam ocitli domnievajúc sa, že keď ovládajú angličtinu, získajú dobrú prácu v Thajsku za päťtisíc dolárov mesačne. Po príchode do Bangkoku ich ale odviezli ďaleko. Veľmi ďaleko. Previezli ich cez rieku. A ani sa nenazdali a boli Mjanmarsku. V oblasti, ktorú nekontroluje tamojšia vláda.

Možno by sa o tom verejnosť ani nedozvedela, keby sa medzi otrokmi internetovej komunikácie neocitlo i niekoľko ruských občanov. Tých sa už podarilo oslobodiť.

O čo vlastne ide

KK Park nie je vôbec výnimka. Podľa niektorých správ je v táboroch tohto typu iba v Mjanmarsku držaných od 100 do 120 tisíc ľudí.

Klasická teória marxizmu hovorí, že otroctvo vzniká v určitom štádiu vývoja spoločnosti. Kedy je potrebný rovnaký typ nízko kvalifikovanej pracovnej sily, ktorej produktivita závisí najmä od sily a vytrvalosti pracovníka. Keď sa práca stane kvalifikovanejšou a rozmanitejšou, otrok ju prestane zvládať a na rad prichádza slobodný pracovník.

Teória nie je prax

Rusi sa síce „zapojili“ do éry otrokárskeho systému neskôr, ale tiež si ho „užili“ naplno. Stovky tisíc ruských predkov bolo zotročených rôznymi dobyvateľmi. Na trhoch Stredozemného mora sa slovanskí otroci stretli s africkými. Niekedy ich vymieňali navzájom.

Boli to ešte časy feudalizmu a rodiaceho sa kapitalizmu. Časy veľkých objavov a vynálezov.

Používanie otrockej práce v kapitalizme napriek tomu pokračovalo až do 19.storočia. Prispelo k hospodárskemu rozvoju USA. Krajiny, ktorej populačnú štruktúru do značnej miery formovalo otroctvo.

V New Yorku a Chicagu už rástli mrakodrapy, ale sociálne dôsledky otroctva stále pretrvávali. S bývalými otrokmi sa stále zaobchádzalo ako s ľuďmi druhej triedy.

Gulag

Ale aj v 20.storočí otrocká práca pokračovala. A v krajine, ktorá vyhlásila technologický pokrok za prostriedok oslobodenia pracovnej sily. Sovietsky zväz.

Pracovné armády gulagov stavali obranné zariadenia, vodné a aj jadrové elektrárne. Nútení robotníci, napriek víziám Marxa, tvorili technologickú silu krajiny. Prirodzene nie len oni.

A napriek tomu naďalej veríme, že nové vynálezy, pokročilejšie technológie a zručné stroje nás skôr či neskôr oslobodia. A preto veríme „pokroku“.

Ale čas od času sa „Sizyfovský balvan“ opäť raz rozbije o svah a staré dobré otroctvo sa pred nami objaví v novom šate. Takže teraz máme „otrokárske call centrá“.

Divosi využívajú úspechy civilizácie

Zrýchleným tempom a vlastným spôsobom. Možno sa zamyslíte. Čo zmôže negramotný muž v župane a papučiach. Internetoví podvodníci v džungliach Mjanmarska síce nie sú akademici, ale plody pokroku využívajú na svoje vlastné obohatenie. Pokojne oklamú povedzme Američanov, ktorých láka virtuálna romantika s kráskou, ktorá sa objavila „z ničoho nič“.

Úspechy civilizácie premieňajú ľudí na divochov. Pomaly im už zostáva len schopnosť stláčať tlačidlá a komunikovať s „priateľským rozhraním“. Osobnosť mizne a zostáva len „subjekt“. Neurón jednotnej elektronickej siete.

Príchod internetu do našich životov pred štvrťstoročím bol vnímaný ako prielom do oblasti bezprecedentnej slobody. Netrvalo dlho a vývoj elektronických komunikácií začal vyvolávať obsedantný strach zo zotročenia.

„Technologické otroctvo“, „digitálne otroctvo“ či „digitálny koncentračný tábor“. Ide o pojmy, ktoré sa neobjavili včera. Bolo o tom už napísaných veľa článkov a kníh.

Boli ale vnímané iba ako frázy. Ale keď vidíme skutočné tábory, kde sú držaní otroci moderných technológií, postoj k týmto konceptom sa stáva vážnejším.

Môžme sa tváriť, že sa nás to netýka. Veď sa to deje v džungliach Mjanmarska. Lenže, ak sa v týchto džungliach otestuje nová „výrobná metóda“, ktorá sa preukáže ako účinná, môže byť rozšírená aj do ďalších krajín.

Mimochodom, z „prosperujúceho“ Thajska predávajú do Mjanmarska ľudí na transplantáciu orgánov. A toto „podnikanie“ je tiež poháňané pokrokom.

Človek na vedľajšej koľaji

Sme ozaj odsúdení na zotročenie každým novým technologickým alebo sociálnym posunom, ktorý sľubuje slobodu?

Možno ide o to, čo je jeho cieľom. Zisk na úkor človek, efektívnosť na úkor človeka, či pohodlie na úkor človeka.

Človek, zatlačený do úzadia, sa ľahko stane otrokom svojich slabostí. Zotročenie takejto osoby je už len vecou techniky.

Jediná cesta k slobode

Človek musí byť centrom pozornosti. Cieľom a nie prostriedkom. Nie „výrobnou jednotkou“.

V opačnom prípade sa pojem „otrok“ skôr či neskôr pridá k terajším módnym slovám, ktoré označujú takzvaný pokrok. Ako „technopark“, „uzol“ alebo „ekosystém“.

Zdroj