Prvý európsky kalifát. A veci, ktoré sa nepíšu o „žltých vestách“. Hovorí nestor novinárčiny a znalec Francúzska Milan Syruček

Táto otázka úzko súvisí s tou prvou – ako bude vyzerať európska budúcnosť. Ale rozlišujme medzi menšinami, ktoré v jednotlivých štátoch existovali, predovšetkým z ľudí, ktorí prichádzali z bývalých kolónií, a tým prílevom utečencov, ktorému Európa čelí dnes. Rozdiel bol predovšetkým v tom, že tí z minulosti išli do metropol svojich kolonizátorov nielen za zárobkom, ale predovšetkým za vzdelaním, za poznaním lepšej životnej úrovne a štýlu práce. Napríklad vo Francúzsku sa dvaja „z čiernej Afriky“ stali dokonca ministrami, kým sa domov vrátili ako prezidenti novovzniknutých nezávislých štátov.

Dnešní prisťahovalci, aspoň zatiaľ, nemajú také ambície. Ide im o sociálne dávky, ktoré by stratili v okamihu, keď by sa zapojili do miestneho verejného života, aklimatizovali sa. Zatiaľ nepoznám príklady, že by sa to dialo, a ak sú, ide skôr o výnimky, čo nevylučuje, že sa to môže stať.

Niečo iné je vplyv islamu, ktorý sa prejavuje ani nie tak pomocou tých biednych utečencov ako inými prostriedkami. Napríklad dotáciami, ktoré poskytujú bohaté arabské krajiny – napríklad práve parížskej Sorbonne. Tam sa nedávno stalo, že vedenie univerzity sa zastalo jednej arabskej študentky proti svojmu profesorovi, ktorý ju odmietol prijať na svoju prednášku, pretože mala šatku. Práve v tejto bašte európskej vzdelanosti vznikla nedávno idea, prečo by sa napríklad práve Francúzsko nemohlo stať prvou islamskou európskou krajinou. Vo svojom liberalizme sa, mimochodom, táto univerzita preslávila aj v minulosti: veď vychovala a udelila doktorské tituly trom Kmérom, ktorí potom v Kambodži založili a riadili smutne preslávené hnutie Červených Kmérov, za ktorého štvorročné obdobie hrôzovlády zahynula takmer tretina kambodžských obyvateľov. Ich doktorské práce boli plánom, že by sa Kambodža mala vrátiť do čias svojej najväčšej slávy, teda do obdobia Angkorskej ríše v 9. až 12. storočí, čo tiež v praxi urobili. Videl som to v Kambodži na vlastné oči a nikdy na tento zážitok nezabudnem.

Európa musí zostať európska – so svojou históriou, kultúrou, politikou, ekonomikou, so všetkými krásami i chybami, ktoré má. To však nie je len záležitosťou politikov, ale aj všetkých občanov. Tým nemyslím rozdúchať nejakú rasovú, náboženskú či inú nenávisť, ale prispievať k tomu, aby sme novoprichádzajúcich, ktorí našu pomoc naozaj potrebujú, integrovali do našej spoločnosti a nie aby oni integrovali nás do svojej. Nám zatiaľ také nebezpečenstvo nehrozí, prúd prisťahovalcov nesmeruje k nám, ale Európska únia už nepozná hranice, čo jednak neznamená, že k nám nebude smerovať aj v budúcnosti, a jednak tisíce našich ľudí sa pri práci, štúdiu či inom pobyte s týmito javmi stretávajú a mali by to mať na pamäti.

Nemôžeme vynechať ani moslimskú komunitu v Rusku, na Ukrajine a už vôbec nie postsovietske ázijské republiky…

Za sovietskej éry s tým problém nebol – neuznávalo sa žiadne náboženstvo, teda ani pravoslávne či islamské, a zvyky či návyky s tým spojené sa v podstate odohrávali tajne. S rozpadom ZSSR sa uvoľnila aj náboženská tolerancia a začali sa prejavovať problémy. Nedávno som čítal v Komsomolskej pravde reportáž o dedine Belozerje v srdci Ruska. Vytvorili ju kedysi Tatári a až do polovice deväťdesiatych rokov sa tam nič zvláštne nedialo, dedina sa od iných ruských dedín nijako neodlišovala. V tom čase sa však zo Saudskej Arábie vrátilo niekoľko chlapcov, ktorí tam odišli študovať a vrátili sa s islamskou vierou v duši. Nielen v duši, ale aj na jazyku. Ich vplyvom sa dedina s tritisíc obyvateľmi zmenila na islamskú. Jedenásť učiteliek si od Nového roka vlasy zahalilo bielou šatkou a nosili ju aj po tom, ako v roku 2014 minister školstva vydal nové nariadenie o zákaze nosiť verejne náboženské symboly. Riaditeľ školy, ktorý tam pôsobí od roku 1985, proti tomu nič nezmohol, nemá za ne ani náhradu. Z peňazí miestnych sa tam postavilo osem mešít a idey aj zvyky islamu sa šíria do ďalších dedín, v ktorých žijú Tatári. Myslím, že som už o tomto príklade raz hovoril, ale znovu ho opakujem ako symbol toho, že skôr sa pravoslávni integrujú do islamu než naopak.

Nie je zvláštne, že sa protestov „žltých viest“ takmer nezúčastnili čerství utečenci a bývalí prisťahovalci zo severnej Afriky a Maghrebu? Znamená to, že ich problém „miestnych“ veľmi nezaujíma? Že si síce na Vianoce a Nový rok zapália na predmestiach tie stovky áut, ale regulárneho protestu sa nezúčastňujú? „Kúpila“ si ich azda francúzska vláda svojím štedrým sociálnym programom?

Faktom je, že počiatočná sila ich hnutia opadá. Možno je to aj preto, že nemá pevnú štruktúru, vodcu, len mnoho hovorcov, ktorí sa vyjadrujú dosť nezhodne. S obyvateľmi ich spája všeobecný odpor proti rastu cien, nielen pohonných hmôt či diaľničných poplatkov. A, samozrejme, aj fakt, že prakticky každý Francúz má auto, a teda v ňom ako súčasť povinnej výbavy žltú vestu. Preto majú podporu väčšiny obyvateľov – podľa prieskumov verejnej mienky 63 až 69 percent, ale skôr morálnu než osobnou účasťou na ich akciách.

Mnohí komentátori sa snažia prirovnávať toto hnutie k iným protestným akciám, ktoré aj v minulosti zachvátili Francúzsko. Ale nedarí sa im to, pretože nejde o politickú akciu s jasnou podporou niektorých strán, nejde ani o sociálny jav s tým, že sa ho zúčastnia len niektoré kategórie obyvateľov. Je to hnutie živelné a tým pre Francúzsko atypické, ale pritom typicky francúzske. Prečo by sa ho zúčastnili noví prisťahovalci, keď väčšinou nemajú ani autá, ani hlasovacie právo či iné puto k verejným inštitúciám? Pretože je to hnutie živelné, je tiež dravé, aké živelné sú požiar či povodeň. Preto sa ho noví prisťahovalci skôr boja, než aby ich mobilizovalo na to, aby sa pripojili. O to ľahšie by ich mohli úrady vyhostiť a preto predsa neutekali zo svojich domovov.

Na Ukrajine sa v marci chystajú prezidentské voľby. Má to podľa vás Porošenko „spočítané“ a Tymošenková „isté“?

Nikdy som nestaval, netipoval si, a preto ani v tomto prípade nechcem stavať na niektorého z kandidátov. Neviem ani, ako sa skončí Porošenkom vyhlásený výnimočný stav. Pre Ukrajinu by bolo najlepšie, keby sa objavil nový, „neopotrebovaný“ kandidát, akým bol napríklad v prípade Francúzska Macron, hoci je ešte dnes ťažké odhadovať, či to bol dobrý, alebo menej dobrý ťah. Rozdiel však už je aj v tom, že ukrajinský prezident nemá zďaleka toľko právomocí ako francúzsky. A hlavne ukrajinská politika sa dnes už neriadi z Kyjeva, čo je na tom ten najsmutnejší fakt. Takže asi nebude také dôležité, kto v nich vyhrá, ako skôr to, akou alebo čou politikou sa bude riadiť. Mal by sa riadiť ukrajinským záujmom, ale vie vôbec niekto za daných podmienok, čo je ukrajinským záujmom? Veď svoju suverenitu Ukrajina už dávno stratila – na Majdanoch aj inde. A vyburcovať z hrobu nového Banderu tiež nie je možné. V akej uniforme by vlastne bojoval?