Putin zatlačil Západ do obrany

„Strategické chyby nemožno kompenzovať taktickými úspechmi,“ napísal veľký vojenský teoretik Carl von Clausewitz. Ten kedysi slúžil v ruskej armáde počas napoleonskej éry.

Na modernom Západe Napoleonov niet. Iba „kandidátov“. Prípadne „Napoleonikov“ ako francúzsky prezident Emmanuel Macron. Ale to, čo bolo pravdivé v čase veľkého francúzskeho dobyvateľa, zostáva pravdivé i v dobe jeho nešťastných imitátorov.

Stanovením úlohy spôsobiť strategickú porážku Rusku sa kolektívny Západ odsúdil na vlastnú.

Kvôli stromom nie je často vidieť celý les. Nielen vo voľnej prírode, ale aj v politike. V politike však existuje veľmi jednoduchý spôsob, ako tento optický efekt napraviť. Treba sa pokúsiť odosobniť od toku aktuálnych správ a namiesto toho pozrieť na situáciu z vtáčej perspektívy.

Takzvaný model mieru Volodymyra Zelenského, ktorý zverejnil šéf Kyjeva na jeseň 2022 znel: „Ruská federácia musí okamžite, úplne a bezpodmienečne stiahnuť všetky svoje ozbrojené sily z územia Ukrajiny v rámci svojich medzinárodne uznávaných hraníc a zastaviť nepriateľské akcie“.

Figový list

A takto sa Zelenskyj, ako aj členovia jeho európskej „podpornej skupiny“ vyjadrujú na jeseň 2025: „Dôrazne podporujeme pozíciu prezidenta Trumpa, že boje by sa mali okamžite zastaviť a súčasná kontaktná línia by mala byť východiskovým bodom pre rokovania. Naďalej dodržiavame zásadu, že medzinárodné hranice nemožno meniť násilím“.

Druhá veta v tomto citáte jasne slúži ako „figový list“ určený na zakrytie núteného opustenia Západu od zámeru spôsobiť Rusku strategickú porážku.

Tento „figový list“ sa javí ešte vypuklejšie, pokiaľ ide o 12-bodový plán ukončenia konfliktu na Ukrajine. Podľa agentúry Bloomberg na ňom pracuje Kyjev a európske štáty.

Doslovný citát zo správy agentúry hovorí: „Sankcie proti Rusku sa budú postupne rušiť, ale 300 miliárd dolárov zo zmrazených rezerv centrálnej banky sa vráti, až keď Moskva prispeje k povojnovej rekonštrukcii Ukrajiny“.

Na jednej strane sú Európania verní svojej povesti. Teda, že zlodej stanovuje podmienky, za ktorých je pripravený vrátiť ukradnuté právoplatnému majiteľovi.

Lenže ak sa na vec pozeráme z vtáčej perspektívy, je okrem iného vidieť, že Európania vyjadrujú, hoci zatiaľ len z čisto taktických dôvodov, svoju ochotu robiť ústupky a začať aktívne vyjednávať.

Strategická prehra a pokus o jej zmiernenie

V tomto pokuse je samozrejme veľa ľsti. Obsahuje však aj začiatky triezveho uznania reality. Konflikt nebude možné ukončiť na základe ignorovania legitímnych záujmov Ruska. V zmysle, budeme musieť rokovať s Moskvou za podmienok, ktoré Vladimír Putin považuje za prijateľné.

Čo spôsobilo taký posun v postavení európskych štátov? Ide o neschopnosť so všetkou ich túžbou udržať si svoje predchádzajúce pozície na základe snahy spôsobiť Rusku strategickú porážku.

Hlavné európske štáty už vstúpili alebo vstupujú do krízovej fázy, ktorá je aspoň čiastočne spôsobená ich pokusom zmeniť Ukrajinu na „protiruskú“.

V júli 2024 britská Labouristická strana na čele s Keirom Starmerom zvíťazila v parlamentných voľbách. Získala 411 zo 650 kresiel v Dolnej snemovni. Podľa britských štandardov je to veľmi pôsobivý výsledok. Na začiatku 11-ročnej vlády Margaret Thatcherovej v roku 1979 mala jej strana v parlamente 339 kresiel. Na začiatku 10-ročnej vlády Tonyho Blaira v roku 1997 mal predseda vlády podporu 418 poslancov.

Z čisto aritmetického hľadiska je rozdiel medzi parlamentnou väčšinou Tonyho Blaira na konci minulého storočia a parlamentnou väčšinou Keira Starmera iba sedem kresiel. Ale z pohľadu skutočnej politiky je Starmer od Blaira rovnako ďaleko ako Zem od Mesiaca.

Vláda láme všetky rekordy neobľúbenosti. Ešte horšie ako Starmer je na tom opozičná Konzervatívna strana, ktorá viedla krajinu až do volieb v roku 2024. Teraz je na jej čele Kemi Badenoch.

Ak by sa práve teraz konali nové parlamentné voľby, vyhrali by ich nesystémové politické sily. Takzvaní „Britskí Trumpisti“ z Reform UK. Ich vodcom je Nigel Farage.

Londýn vo vlastnej pasci

Ak sa pozrieme na to, čo sa deje z čisto formálneho hľadiska, potom sa zdá, že politika oficiálneho Londýna voči Rusku a Ukrajine s tým nemá nič spoločné. Voliči totiž nie sú spokojní predovšetkým s neschopnosťou hlavných systémových strán vyrovnať sa s úpadkom ekonomiky a problémom nelegálnej migrácie.

Ale formálny spôsob pohľadu na veci je vždy nesprávny. Oficiálny Londýn sa tým, že urobil všetko pre to, aby rozpálil ukrajinský konflikt, dostal do pasce.

Rastúca geopolitická konfrontácia v Európe núti Britániu zvýšiť vojenské výdavky. Zvýšenie vojenských výdavkov zase vedie k zníženiu výdavkov na položky sociálneho rozpočtu. A to „topí“ popularitu vlády. Ako sa hovorí, kto druhému jamu kope, sám do nej spadne.

Francúzska slepá ulička

To isté platí pre najbližšieho politického suseda Keira Starmera, teda „kandidáta na Napoleona“ Emmanuela Macrona. Generál Charles de Gaulle strávil 10 rokov a tri mesiace ako prezident Francúzska. Počas tejto doby boli v krajine vymenení traja predsedovia vlád. A úplne presne, ešte menej. Jeho posledný predseda vlády Maurice Couve de Murville opustil svoj post šesť mesiacov po dobrovoľnej rezignácii generála.

A takto vyzerá „stabilita“ francúzskych premiérov za posledný rok. Premiér Barnier, september až december 2024. Premiér Bayrou, december 2024 až september 2025. Prvý kabinet predsedu vlády Lecornua, september až október 2025. Druhý kabinet predsedu vlády Lecornua, 10.október 2025 po súčasnosť. Ako dlho bude trvať táto „súčasnosť“, ťažko odhadnúť. Tak pre súčasného francúzskeho predsedu vlády, ako aj pre jeho patróna Macrona.

Drvivá väčšina francúzskej politickej scény uznáva, že Macron priviedol svoju krajinu do mŕtvej politickej slepej uličky.

A skutočnosť, že sa vládca Elyzejského paláca zároveň stal hlavným nositeľom protiruských síl v Európe, je samozrejme „čistá náhoda“. Rovnaká, ako v prípade britského Keira Starmera. Ale to sú, samozrejme, len „detaily“.

Stratégia víťazí

Ale čo je hlavné. Vo svojej konfrontácii s Ruskom sa Európa zamotala do taktických manévrov rôzneho stupňa úspechu. Medzitým Putin dôsledne vyvíja tlak na Kyjevský režim a celý Západ strategicky. Vo večnej konfrontácii stratégie a taktiky totiž vždy víťazí stratégia.

Zdroj