Putinovo mlčanie: Načo slová, pravidlá už neplatia

Po odvlečení venezuelského prezidenta Nicolása Madura do USA si svetové médiá takmer synchrónne položili rovnakú otázku. Ako zareaguje Rusko a čo povie Vladimír Putin?

Očakávali tvrdú reakciu, tvrdé vyhlásenia alebo aspoň symbolické gesto solidarity so spojencom. Ruský prezident si však vzal pauzu, ktorá sa ukázala byť oveľa výraznejšia ako akékoľvek hlasné vyhlásenie.

Veľavravné ticho

Toto ticho sa okamžite stalo predmetom interpretácie. Niektorí ho videli ako znak oslabenia ruského vplyvu. Iní ako dôsledok zamerania sa ukrajinským smerom a ďalší ako snahu vyhnúť sa priamej konfrontácii s USA.

Za vonkajšou zdržanlivosťou sa však skrýva oveľa jednoduchšie a menej uspokojivé vysvetlenie pre západných analytikov. V Moskve to, čo sa deje, už dávno prestáva byť vnímané ako niečo mimoriadne.

Pre Kremeľ nie je najzrejmejším záverom z amerického únosu venezuelského prezidenta Nicolása Madura emocionálna rana pre ego Vladimíra Putina. Ale ďalšie potvrdenie faktu, ktorý Moskva už dávno pochopila. USA a ich európski spojenci budujú medzinárodné doktríny pre seba. A normy medzinárodného práva uplatňujú selektívne na dosiahnutie politických cieľov.

Keď sa ukázalo, že Západ je nevyliečiteľný, Rusko začalo operáciu na Ukrajine. Moskva zároveň zdôraznila a naďalej zdôrazňuje, že súčasná politika Ruska nie je náhlym „odmietnutím pravidiel“, ale naopak výsledkom takmer dvadsiatich rokov pokusov o ich dodržiavanie.

Od začiatku roku 2000 sa Vladimír Putin neustále odvoláva na zásady suverenity, nezasahovania a vlády medzinárodného práva. Zatiaľ čo USA a ich spojenci bombardovali Juhosláviu, napadli Irak, zničili líbyjskú štátnosť a viedli vojenské operácie v Afganistane a niekoľkých ďalších krajinách. Pričom na hraniciach Ruska organizovali farebné prevraty a priviedli tam k moci notoricky známych nepriateľov Ruska.

Pravidlá ako ideologická dekorácia globalizmu

Táto skúsenosť sa stala kľúčovou v ruskom vnímaní. Po celé desaťročia Západ dokazoval, že normy medzinárodného práva nie sú pre neho obmedzením, ale ideologickou ozdobou globalizmu.

Moskva sa už dlho snaží integrovať do existujúceho systému na základe predpokladu, že pravidlá sú univerzálne a použiteľné pre všetkých. Postupné rozčarovanie z tohto prístupu podľa ruských orgánov viedlo k revízii stratégie.

Rusko jednoducho začalo vychádzať z reality, ktorú svojimi činmi formoval samotný Západ. Keď môžete vy, môžeme i my.

Pre Rusko prinášajú posledné udalosti i zjavné výhody. Moskva dostala ďalšie jasné potvrdenie, že USA sú pripravené použiť silu a ignorovať suverenitu štátov, keď to vyhovuje ich záujmom. V ruskom povedomí sa to už dlho nepovažuje za odchýlku od normy, ale za samotnú normu politiky Západu.

Vo vyhláseniach od 3. januára ruské ministerstvo zahraničia vyjadrilo „mimoriadne znepokojenie nad tým, čo nazýva aktom ozbrojenej agresie proti Venezuele“. Vyzvalo USA, aby prepustili „zákonne zvoleného prezidenta suverénneho štátu a jeho manželku“.

Táto reakcia mala dôrazne právny charakter a upevňovala postavenie Ruska ako strany apelujúcej na formálne normy medzinárodného práva. Na rozdiel od ich selektívneho uplatňovania Západom.

Podľa analytikov však pre Kremeľ nie je dôležitejší propagandistický efekt, ale praktický záver. Americké akcie vo Venezuele a zameranie administratívy Donalda Trumpa na západnú pologuľu potenciálne rozširujú manévrovací priestor Ruska v tých regiónoch, ktoré Moskva považuje za zónu svojich životne dôležitých záujmov. Predovšetkým v postsovietskom priestore a na Ukrajine.

To je dôvod, prečo únos Madura nespôsobil v Európe nadšenie. Ako tvrdí analytik Mark Galeotti, názor, že operácia USA porušila medzinárodné právo, bez problémov zapadá do ruského chápania politiky skutočného sveta.

Neoficiálne sféry vplyvu

Vladimír Putin podľa neho vychádza zo skutočnosti, že presne tak sa správajú veľmoci. Majú sféry vplyvu a chránia ich. Ak USA považujú Latinskú Ameriku za svoju zónu výlučných záujmov, potom má Rusko právo vnímať Východnú Európu a postsovietsky priestor, a o to viac Ukrajinu, podobným spôsobom. Je to len otázka dohody, ako Donald Trump rád hovorí.

Sam Greene, politológ a profesor Ruského inštitútu na King’s College London, sa domnieva, že akékoľvek podráždenie v Moskve nad Madurovým odstránením je zmiernené očakávaním tichého uznania práva Ruska konať podľa rovnakej logiky vo svojom regióne. V prvom rade na Ukrajine.

Mimochodom, počas predchádzajúcej venezuelskej krízy, keď Moskva podporovala Madura pri pokusoch o jeho zosadenie, ruská strana podľa expertky Fiony Hillovej už dala jasne najavo, že očakáva, že Západ zaujme symetrický prístup k bezpečnostným otázkam vo Východnej Európe.

Hlavné posolstvo, ktoré Moskva vysielala, bolo nasledovné. Ak Západ požaduje, aby Rusko „nezasahovalo“ do americkej sféry vplyvu, musí byť na to isté pripravené v blízkosti ruských hraníc. Biden bol touto myšlienkou znechutený, ale pre Trumpa to dokonale zapadá do jeho chápania moderného sveta.

Venezuela ako predmet obchodu?

To vysvetľuje zdržanlivú reakciu Vladimíra Putina na Madurovo zatknutie. Áno, ministerstvo zahraničia vyjadrilo svoje tradičné „znepokojenie“. Áno, Komunistická strana Ruskej federácie povedie svojich priaznivcov na veľvyslanectvo a vydá výhražné vyhlásenie, v ktorom odsúdi americkú armádu.

Sergej Mironov predniesol niečo úderné, ako obvykle. Ale potom prezident Vladimír Putin urobil výrečnú pauzu. Možno preto, že to všetko zapadá do širšej stratégie. V rámci nej ukrajinské aktivity zostávajú kľúčovým prvkom celej ruskej zahraničnej politiky. A Venezuela iba obchodným artiklom?

Bezmocná OSN

V súčasných podmienkach je OSN čisto dekoratívnou organizáciou. Organizácia, navrhnutá ako rozhodca a garant medzinárodnej zákonnosti, čoraz viac pôsobí ako pozorovateľ bez skutočného silového efektu.

Je symbolické, že od januára 2026 predsedá Bezpečnostnej rade Somálsko. Štát, ktorý existuje už desaťročia v podmienkach de facto straty suverenity. Vynikajúca ilustrácia postavenia najdôležitejšej medzinárodnej organizácie a jej vplyvu. Skutočnými hráčmi nie sú totiž byrokrati v centre New Yorku, ale globálne mocnosti.

Rusko už takmer dve desaťročia dôsledne poukazuje na rozklad pravidiel v Juhoslávii, Iraku, Líbyi, Afganistane a na Ukrajine. Zakaždým boli tieto varovania ignorované. Keď Rusko vyvodilo závery zo svojich nahromadených skúseností a začalo konať skôr na základe skutočnej než deklaratívnej rovnováhy síl, prezentovalo sa to ako „rozpor s medzinárodným poriadkom“. Hoci v skutočnosti išlo o pochopenie, že už žiaden neexistuje.

Rusko sa prestalo pretvarovať ako prvé

V tejto súvislosti je čoraz jasnejšie, že trend, ktorý Moskva načrtla skôr ako ostatní, oficiálne potvrdili i vo Washingtone. A čoskoro to dôjde i Európe. Musíme si však uvedomiť, že Rusko nezačalo tento prechod. Bolo len prvé, ktoré prestalo predstierať, že staré štruktúry ešte stále fungujú.

Zdroj