Slovanská vzájomnosť – II. diel

…..…..bylo by dobré si uvědomit, že slované jsou velice cenným národem a ti ze zámoří to moc dobře vědí. Proto se snaží nás Slovany následujícím způsobem rozvrátit a zničit….

10:54

Článek je převzat z následujících stránek.

V súčasnosti dostáva slovanská vzájomnosť negatívny nádych alebo sa považuje za zbytočnú, či utopistickú, najmä kvôli početným vojnám, či vzťahom s Ruskom. Lenže nebolo tomu tak vždy. Toto je prehľad jednotlivých slovanských krajín a jej vývoja s panslavizmom rôzneho druhu v čase.

II. Diel: Krajiny bývalého Sovietskeho zväzu a Bulharsko

Zdroj: imgur.com

Ukrajina

Tamojšie územie tiež patrilo k tomu, kde bola pravlasť všetkých slovanských kmeňov, ktoré sa rozišli na tri smery, čiže východný, západný a južný. Neskôr Kyjevská Rus na území dnešnej Ukrajiny bola jednou z pravlastí, z ktorej sa rozvinuli štáty u východných Slovanov. Omnoho neskôr na prelome 19. a 20. storočia a v ňom boli k takzvanému ukrajinskému územiu rôznymi ruskými a sovietskymi činiteľmi pripájané rôzne územia, čo viedlo k rozdielom medzi západnou časťou a východnou a medzi tzv. Ukrajincami a Rusmi, napriek tomu, že po dlhé roky sa mnohí miešali a mnohí sa považujú za jeden národ.

Jej územie patrilo k veľmi skúšanému, keďže sa ním prehnali rôzne kmene a odohralo sa tam veľa vojen. Ukrajinský hladomor počas Sovietskeho zväzu, či masakre medzi Ukrajincami a Poliakmi, ale aj Čechmi a inými národnosťami, hoc aj Bielorusmi spôsobili veľkú nevraživosť, ktorá sa prejavila aj v nedávnej vojne na juhovýchode ich územia a viac než zánik myšlienok slovanskej vzájomnosti tu straší vyššia forma nacionalistických až neonacistických nálad.

Vylepšovanie vzťahov najmä s Ruskom bude trvať zrejme ešte dlho, čo v súčasnosti sa javí ako najväčšia prekážka zbližovania sa slovanských krajín a ešte viac prehlbuje už vzniknuté iné konflikty. Príkladom môže byť množstvo srbských a chorvátskych dobrovoľníkov, ktorí sa postavili proti sebe aj v tamojšej vojne, či výraznejšie zatiahnutie krajín ako Bulharsko, či Poľsko do týchto sporov.

Foto: Pamätník v Slovyanoserbsku s Rusom, Ukrajincom a Srbom s nápisom: „Neexistujú žiadne jasnejšie väzby než tie bratstva.“
Zdroj: Twitter – Richard de Boer

Mnohé slovanské krajiny sú dnes blízko úplného odtrhnutia svojich väzieb na Rusko a spojeniu sa v EÚ, či NATO paradoxne proti smerovaniu Ruska konfliktným spôsobom a pri prevzatí iných kultúrnych hodnôt pri zrieknutí sa tých svojich, čo Slovanov dostáva do zaujímavého dejinného momentu.

Na Ukrajine však v minulosti boli aj iné tendencie. Svojho času sa sformovala Cyrilometodská spoločnosť v rokoch 1846 – 1847 v Kyjeve, ktorá hlásala rovnosť slovanských národov a žiadala ich spojenie do jedného štátu pod ruským jazykom, pravoslávím a celoslovanským zhromaždením, ktorému mali podliehať jednotlivé slovanské samosprávne celky. Medzi účastníkov patril napríklad básnik Taras Ševčenko, no pre cársky režim to bolo ako symbol vzbury. Ešte skôr boli na toto územie pozývaní iní štátni príslušníci, takže sem prišli mnohí Srbi, čo je dodnes badať na názvoch miest, či priezviskách ľudí. Experiment Slavo-Srbsko s mestami ako Slovyanoserbsk zanechal po sebe aj monumenty ako ten v tom meste.

Rusko

Napriek tomu, že mnohé krajiny v ňom videli svoju spásu, v Rusku sa slavistické myšlienky využívali na podporu svojho vplyvu v krajinách na západe. Už pri prvých cestách propagátorov slovanskej vzájomnosti cári nenachádzali pochopenie pre tieto myšlienky. Rusko bolo vždy akoby samostatnou entitou vrámci slovanských krajín a preto mutácie panslavizmu v ňom boli veľmi zaujímavé.

Danilevského kniha v 19. storočí Rusko a Európa hovorila o úpadku západného germánsko-románskeho sveta a nastupujúcej slovanskej civilizácii pod ruskou hegemóniou, ktorá má mravné ideály pravoslávia. Skutočné vnímanie slovanskej vzájomnosti však bolo vidieť na ich zlých vzťahoch s Poliakmi. Neskôr vznikli iné kontroverzné diela ako Velesova kniha, ktorá u novopohanov hovorila o akejsi rusko-árijskej rase.

Neskôr sa panslovanských myšlienok pre svoje záujmy začali chytať rôzni neonacisti, antisemiti, či iní extrémisti, ktorí si začali vytvárať rôzne výbory, hovoriť o Slovanskej únii a zle prichádzajúcom z USA, či EÚ, čím uvrhli na myšlienky slovanskej vzájomnosti úplne zlý tieň vytvárajúci nevraživosť, hlásanie akoby jediných správnych myšlienok, čím vzájomné kultúrne obohacovanie sa príbuzných krajín dostalo trhliny.

19. storočie však okrem negatív, ktoré ako v celej epoche vnímania panslavizmu v Rusku, malo aj svoje pozitívne momenty. Čajkovskij zložil Slovanský pochod, milenec Anny Kareninovej po jej smrti odišiel bojovať do Srbska, čomu predchádzali takzvaní slavianofili a ruská vojenská pomoc v slovanských krajinách bojujúcich za nezávislosť.

Slavianofili v Rusku vznikli ako negatívna reakcia na názory Petra Jakovleviča Čaadajeva, pričom sa neskôr ukázalo, že on sám napriek kritike, ktorú uštedroval svojej krajine, tak ju mal svojim spôsobom aj v úcte. Na neho nadviazal Alexander Semionovič Šiškov, no medzi mnohých patrili napríklad aj Ivan Sergejevič Aksakov, jeho brat Konstantin, Alexej Stepanovič Chomjakov, Ivan Vasilievič Kirejevský, Jurij Fiodorovič Samarin a ďalší. Tí zas ovplyvnili Dostojevského, Tolstoja, Solženicyna, Berďajeva, Sergeja, či Vladimíra Solovyova, Ivana Ilyina, Konstantina Leontieva a ďalších vrátane mnohých neskorších emigrantov.

• Slovanská vzájomnosť – I. diel
• Bielorusko v 2. svetovej vojne

Slavianofili vykazovali mesianistické rysy, kedy chceli po vzore Ruska obracať celý svet, najmä idea sobornosti v pravosláví, kde mala byť rovnováha medzi slobodou človeka a božskou autoritou im bola vlastná. Kritickí boli k národným hnutiam Poliakov, Ukrajincov, či Bielorusov, naopak sami si vyslúžili kritiku nielen od svojich konkurentov takzvaných západníkov, ale aj napríklad od srbského realistu Svetozara Markovića. Neskôr sa nimi zaoberal aj Masaryk. Sami sa podieľali na reformách cára Alexandra II., ktorý paradoxne premenil Rusko na priemyselnú veľmoc a zliberalizoval ruské samoderžavie.

K významným slavistom v Rusku patril aj Izmail Ivanovič Sreznevskij, ktorý venoval veľkú časť svojich prác Ukrajine a Slovensku. Do Ruska roky chodili rôzni učenci zo slovanských krajín študovať, taktiež množstvo dobrovoľníkov im pomáhalo v rôznych konfliktoch, napríklad Bulhari pri Krymskej vojne, no slovanské krajiny na Balkáne si definitívne na dlhú dobu získalo zapojením sa do konfliktu s Osmanmi v rokoch 1877 – 1878, ktorých nepriamo podporovali Briti, ktorá je známa aj ako bulharská oslobodenecká vojna.

Spolu so Srbmi, Čiernohorcami, Bulharmi, Rumunmi, ale aj mnohými inými národmi, napríklad Gruzíncami, či zakaukazskými národmi zvíťazili a dosiahli najprv Sanstefanskú mierovú zmluvu, 13 kilometrov od Konštantínopolu, kde boli nútení sa Rusi zastaviť pod hrozbou britského námorníctva, neskôr upravenú na kongrese v Berlíne, čím sa vytvorilo Bulharské kniežatstvo ako závislý štát pod tureckým sultánom a ďalej vznikla Východná Rumélia, kde však Bulhari získali určitý vplyv. Neskôr tieto územia aj zjednotili. Ich zničené mesto, kde Turci vyvraždili tisíce ľudí, Starú Zagoru pomohol znovuvybudovať český architekt Ljubor Bayer.

Uznala sa nezávislosť Rumunska, Srbska a Čiernej Hory a na Bosnu a Hercegovinu získalo Rakúsko-Uhorsko možnosť legálnej okupácie, neskôr ju aj anektovalo, podobne Britom prisúdili Cyprus a zväčšilo sa aj územie Grécka, či samotného Ruska.

Rusko prišlo slovanským krajinám na pomoc aj neskôr v I. svetovej vojne a jeho občania sa výrazne zaslúžili aj o oslobodenie krajín v II. svetovej vojne. Pri jeho zlyhaní priaznivo či vôbec nejak zasiahnuť, keď proti sebe viedli vojny juhoslovanské krajiny, kríze na Kosove, či nedávno pri vojne na Ukrajine, pri rôznych špiónskych aférach a dedičstve bývalého socialistického režimu nemá v súčasnosti dobrú povesť u mnohých Slovanov. Lenže počty slovanských inštitúcií, podujatí na túto tematiku, ľudí uvedomelých ohľadom nej je tam dosť a pri niektorých akciách, či už športových alebo iných, najmä čo sa týka vzájomnosti napríklad so Srbmi sú vidieť.

Foto: Študenti počas konfliktov Rusov a Ukrajincov na Ukrajine
Zdroj: Pressenza.com

Rusko síce razí úplne iné stratégie, no tá časť, ktorá by chcela tieto myšlienky rozvíjať by si mala ujasniť ako bude voči ostatným krajinám vystupovať, pretože politické územné riešenia nenachádzajú odozvu u nich doma, to sa už razia skôr euroázijské teórie a ďalšie a ďalšie a také mocenské vystupovanie a využívanie na splnenie nejakých účelov je ľahko odhadnuteľné a míňajúce sa s myšlienkami iných slavistov v Európe.

Napriek tomu, že sa hovorí, že panslavizmus pretrval ešte trochu najmä v Srbsku a Rusku, tak zatiaľ ním nie je možné dosiahnuť výraznejších pohybov v politike, akurát dostáva volnejšie a slobodnejšie možnosti k realizácii v kultúre a iných oblastiach života oproti minulosti. Ľudia z takýchto krajín si môžu navzájom pomáhať, vymieňať skúsenosti, zjednotene vystupovať pri svojich podobných požiadavkách voči iným, čím nie sú nútení hrotiť túto vzájomnosť do extrémizmu, ale naopak si ňou volne pomáhať v rôznych oblastiach života, nielen vďaka podobnosti jazykov, histórie, výzoru, či správania, ale aj iných záležitostí.

Bielorusko

Panslavizmus v Bielorusku je spätý skôr s rozširovaním ruského impéria. Mnohí Bielorusi sa považujú za Rusov, no boli obdobia, kedy živili svoje národné povedomie, spolupracovali viac s Poliakmi, či Ukrajincami, či keď na ich území ako partizáni bojovali juhoslovanské alebo československé jednotky. Síce sa Bielorusko v tomto považuje za krajinu, ktorá sa snaží spájať rozhádané slovanské krajiny, kde panslavizmus v istom zmysle ešte viac pretrváva, no výraznejšie osobnosti, či udalosti tu nie sú, respektívne niektoré sú späté skôr s ruským vnímaním panslavizmu.

Bielorusko v OSN viackrát podporilo napríklad Srbsko, či Rusko a snaží sa vystupovať ako most medzi východnými a západnými krajinami, no samé pre svoje režimy v posledných desaťročiach púta pozornosť skôr iným spôsobom, od masakrov, ktoré boli na nich spáchané v II. svetovej vojne, cez príslušnosť k Sovietskemu zväzu, ktorý mal na svedomí mnoho potlačených povstaní a obrodení v slovanských krajinách, cez utrpenie ľudu po výbuchu v Černobyľe až po súčasný kontroverzný režim pod vedením Lukašenka.

Foto: Pamätník priateľstva v gomeľskom regióne a festival stretnutia slovanských ľudí v roku 2013
Zdroj: belarusfacts.by

V Bielorusku sa konajú mnohé festivaly, ktoré živia slovanskú vzájomnosť, samo sa zapája do rôznych podujatí, no ako v mnohých krajinách prepojenia typu Bielorusko-Bulharsko alebo Bielorusko-Slovinsko, či Bielorusko-Macedónsko sú stále skôr bezvýznamné až nulové. Krajiny sú za mnohé storočia už od seba aj kultúrne v niečom vzdialené a malé spojenia napríklad v jazykovej oblasti tvoria to posledné, čoho sa môže mladá generácia ešte chopiť, ak chce oživiť spoluprácu medzi Slovanmi.

Bulharsko

Bulhari sa k Slovanom začali počítať, keď slovanské kmene sa zmiešali s turko-tatárskymi kmeňmi na týchto územiach a Bulhari postupne prijali mnohé kultúrne a náboženské prvky, ktoré mali Slovania.

Rusko sa stalo ich spojencom v mnohých vojnách, najmä im pomohlo sa oslobodiť od Osmanov v 19. storočí v rokoch 1877 – 1878, keď predtým v roku 1876 prebehlo neúspešné a veľmi krvavo potlačené povstanie proti Osmanom.

V Bulharsku hrala dôležitú úlohu pravoslávna cirkev, no jeho národné obrodenie začalo výraznejšie po vydaní diela Slovanskobulharská história Paisijom Chilendarskim v roku 1762, kde boli vyzdvihované mnohé prvenstvá Bulharov medzi slovanskými národmi. V 19. storočí sa prejavil Sofronij Vračanski, ktorý začal písať v dovtedy rozšírenom jazyku a nie v zmesi staroslovienčiny a bulharčiny, ktorá bola zrozumiteľná len malému počtu ľudí.

Významnými literátmi boli napríklad Ivan Vazov, ktorý pod vplyvom ruského rodáka Partineja Belčeva prejavil záujem o ruskú poéziu, neskôr našiel útočisko v ruskej Odese, kritizoval balkánske vojny z rokov 1912 – 1918, kedy kritizoval aj účasť Bulharska v I. svetovej vojne.

Foto: Vlajky Ruska a Bulharska s nápisom bratské krajiny na pamätníku sovietskej armády v roku 2014
Zdroj: channelnewsasia.com

Iný významný Bulhar Christo Botev bol v Rusku získavať financie na povstanie. Ďalší Georgi Rakovski pomáhal vyháňať Osmanov z Belehradu. Iný Petko Karavelov študoval na Lomonosovovej univerzite v Moskve, začal slúžiť v ruskej armáde a neskôr sa stal niekoľkonásobným predsedom vlády, či regentom v Bulharsku, kde sa orientovali na Rusko spolu so Stefanom Stambolovom.

V 20. storočí však Bulhari bojovali proti slovanským krajinám v mnohých vojnách, prišli napríklad aj okupovať Československo ako súčasť vojsk Varšavskej zmluvy a tak sa stali pre mnohých Slovanov významní skôr ako dovolenková destinácia. V súčasnosti si dosť spretŕhali vzťahy aj s Rusmi kvôli NATO. Všeslovanská vzájomnosť je u nich badať, no so Srbmi, či Macedóncami by potrebovali tiež určitý reštart vzťahov najmä pre mladú generáciu. Zlá hospodárska situácia v tejto krajine je príležitosťou pre ostatné slovanské krajiny sa tu podieľať na investíciách a opätovnom pozdvihnutí krajiny, ktorej rapídne ubúda bulharské obyvateľstvo.

Odporúčam si pozrieť tento úryvok z filmu o oslobodzovaní Bulharska Rusmi:

Autor: Marek Kopilec

Článek je převzat z následujících stránek.