Slovensko je pripravené na Majdan – 2. časť

Začnem citáciou jedného z facebookových komentátorov k prvej časti tohto článku, pretože počet lajkov, ktoré tento názor dostal, z neho robí krásny príklad toho, ako sa z manipulačných textov stáva na Slovensku širší názor verejnosti:„Nebudeme prvou krajinou na svete, kde budú zrušené amnestie. Keď to bolo možné zrušiť v Salvadore a v Čile, tak to je možné aj u nás. A je na to pádny dôvod. Chrániť týchto vinníkov mávnutím prútika, zločinca Mečiara je až do oči bijúce. Takže tu neoblbujte ľudí takýmito argumentmi, čo sa stane, keď budú zrušené.
Dokonca aj v Argentíne zrušili amnestie a viem, že to spomínali kedysi aj na ČT a na Markíze. Takže až v troch latinsko – amerických krajinách boli zrušené amnestie.“.Ak som v prvej časti napísala, že amnestie nebolí zrušené nikde na svete, tak som logicky mala na mysli časť sveta, kde existovalo právo a právny štát – keďže sa bavíme o práve a jeho dodržiavaní. Porovnávať Slovensko s krajinami ako Čile alebo Salvador, kde boli amnestie v minulosti zrušené, je nezmysel. V Salvadore sa totiž ešte aj dnes stáva, že vás zastrelia iba za škaredý pohľad rovno na ulici.

Každý, kto nemá zábrany verejne tvrdiť, že ak boli amnestie zrušené v Salvadore alebo v Čile kvôli zločinom diktátora Pinocheta, tak môžu byť zrušené aj na Slovensku, je právny analfabet a manipulátor s verejnou mienkou.

Alebo sa mýlim a Slováci prestali v našu štátnosť veriť natoľko, že sa im zdá normálne, prirovnať Slovensko k Salvadoru? Pýtam sa, pretože krajiny, kde spoločnosť dovolila vznik diktátorského režimu, všetci súdni ľudia prezentujú ako odstrašujúci  príklad toho, ako pristupovať k vlastnej štátnosti – iba na Slovensku si z nich máme brať príklad, lebo sa to malej skupine ľudí hodí?

Argentína, Salvador a Čile, v dobe, kedy sa amnestované skutky stali, boli predsa krajinami tretieho sveta, kde diktátorský režim zabil desaťtisíce ľudí. A práve preto je správne nebrať si z nich akýkoľvek príklad! My nie sme ako Pinochetov národ a nikdy sme takí neboli. Sme predsa inteligentný stredoeurópsky slovanský národ s národnou hrdosťou.

Pre nás pravidlá z Latinskej Ameriky nie sú prípustné a ak si dobrovoľne začneme brať príklad zo spoločnosti, ktorá svojho času dovolila zabiť tisíce svojich občanov, potom si pokojne môžeme brať príklad aj z ukrajinského Majdanu, kde sa dialo to isté. A o to presne dnešným rozvracačom slovenskej spoločnosti ide. Všimnite si prosím, že nelegálny Majdan na Ukrajine je často prezentovaný ako prirodzený vývoj demokracie, čo je absolútny hoax a propaganda.

Mečiarove amnestie sú prezentované ako „trauma spoločnosti“, ale je to naozaj tak? Už dávnejšie som čítala štatistiku, že na Slovensku (priemerne) zmizne každý deň jeden človek, vrátane detí a nikto z nás to nerieši, dokonca to mnohí z vás ani len nevedia. Tak aká trauma zo zmiznutia jedného podvodníka?

Aký je rozdiel medzi zmiznutím Kováča ml. a bežným človekom? To, že bol prezidentov syn? Veď bol obvinený alebo zaplatený vo viacerých gigantických podvodoch medzinárodného významu! Takýto človek je dôvodom na spoločenskú traumu Slovenska? Ak áno, potom sa pýtam pre koho, pretože pre normálnych občanov určite nie. Traumou však je pre tzv. osobnosti. Remiášovu vraždu riešiť nemá zmysel, pretože tá z Mečiarovou amnestiou nemá nič spoločné a je iba z amnestiami rovnako účelovo spájaná, ako porovnávanie Mečiara s Pinochetom, rozvracačmi republiky.

Zavlečenie Kováča ml. a prípad Remiáša otriasali už v čase Mečiara princípmi právneho štátu. Dzurindove „anti-amnestie“ spôsobili chaos v justícii a pokračovali v rozvrate právneho štátu. Zrušenie amnestií a dokonca aj rozhodnutí súdov všetkých stupňov, zrušenie premlčacej lehoty so spätnou účinnosťou parlamentom, nemá v stredoeurópskych civilizovaných spoločnostiach obdobu, tak o čo tu v skutočnosti ide?

Všetky doteraz známe prípady zrušenia amnestií sa týkali masových zmiznutí tisícov občanov počas vojenských diktatúr. Tam ale zrušili amnestie vždy ústavné súdy, ktoré aplikovali medzinárodné dohovory o zabránení hromadných zmiznutí. Ani v jednom prípade amnestie nezrušil politický orgán!

Pod žiadosť o zrušenie amnestií sa podpísalo dvestošesťdesiattri osobností – čo je vážne a treba sa tým rozhodne zaoberať. Nie však viac ako otázkou, prečo ďalších trinásťtisíc slovenských osobností, sa pod tento právny paškvil nepodpísalo. Máme ich totiž toľko.

Napríklad prezidenti Rudolf Šuster a Ivan Gašparovič, osobnosti ako  Milan Čič, ktorý tvoril Ústavu SR, alebo prof. Štefan Nosáľ, Vašo Pateidl, Boris Filan, Jozef Banáš, Adela Banášová, Peter Lipa, Jozef Ráž a iní, nie sú slovenskými osobnosťami? Pravdaže sú! Oni sa iba od tej prvej skupiny tzv. osobností líšia tým, že nie sú pučisti a nebažia po moci. A je ich možno päťdesiatnásobne viac ako pučistov. Medzi tými, čo nepodpísali, sú aj tvrdí Mečiarovi odporcovia ako Ján Čarnogurský, či chudák František Gaulieder, ktorý je ďalšou obeťou pučistov a pripravovaného slovenského Majdanu.

Za zrušenie Mečiarových amnestií sa v prvom rade zasadzuje tzv. tretí sektor – špeciálne Via Iuris, ktorá dnešnú kauzu amnestií živí. K tomu mám otázku a zásadný postreh.

Časť sudcov Najvyššieho súdu SR tvrdí, že Dzurindova vláda sa hlasovaním za prelety bombardérov do Srbska dopustila v roku 1999 zločinu štátneho teroru – napomáhaniu vraždeniu nevinných civilistov. Prečo Via Iuris nekoná a nedožaduje sa vyšetrenia tejto mega kauzy?

Predstavte si, že sa to začne vyšetrovať a zistí sa, že títo sudcovia sa nemýlili a Dzurinda bude spolu s ostatnými odsúdený. Prezident Kiska by nemal inú šancu, ako im dať milosť, lebo takáto kauza by rozomlela rozhádzané Slovensko „na padrť“. Čo by sme urobili potom? Zrušili aj túto milosť?

Na Slovensku je trojité rozdelenie štátnej moci. Ak sa naruší právna podstata štátu – čo sa stalo, pretože politici zrušením amnestií zasiahli do výkonnej moci, potom zajtra, s pravdepodobnosťou takmer rovnajúcou sa istote sa stane, že zákonodarná moc zasiahne do moci súdnej a bude napríklad rušiť rozsudky, ktoré jej alebo jej sponzorom nebudú vyhovovať a naopak, zruší oslobodzujúce rozsudky občanov! Stoji nám teda vyšetrenie jedného kriminálneho činu zavlečenia, jednej pochybnej osoby, za cenu likvidácie právneho systému štátu?

Ak áno, potom sa pýtam, komu to vyhovuje, pretože opäť doplatia na to iba obyčajní ľudia, nie politici!

Reklamný slogan treť-sektorovej Via Iuris „Nehráme sa, meníme pravidlá hry,“ je teda úplne namieste, pretože to čo sa na Slovensku deje, mení naše životy na nepoznanie rovnako, ako ich zmenil ľuďom Majdan na Ukrajine.

Zdroj (1)

První část článku najdete zde (1)