Strašidelný nový svet

Otvorenie Olympijských hier sa zmenilo na vulgárnu „dúhovú party“. Často označovanú ako sodomia či satanizmus. Ťažko nájsť pomenovanie pre niečo, čo vyvoláva len rozhorčenie.

Je však zaujímavejšie položiť si zásadnú otázku. Ako sa len stalo, že na čisto racionálnom Západe zvíťazilo niečo tak patologicky spoločensky desivé a esteticky nevkusné?

„Jediná skutočná podstata nie je skutočnejšia ako nesmrteľná duša, Santa Claus a Zúbková víla.“ Napísal Yuval Harari. Filozof, hlásateľ posthumanizmu, izraelský občan, homosexuál, priateľ Billa Gatesa, pravidelný účastník zhromaždení v Davose a mnohých ďalších stretnutí globalistov. Uviedol to vo svojom bestselleri „Homo Deus. Stručná história budúcnosti“.

Proroci posthumanizmu

Harari podobne ako ďalší moderní západní myslitelia ohlasuje začiatok novej éry v dejinách civilizácie. Stručne povedané, bolo by možné zredukovať ich nie príliš hlboké, ale mimoriadne vplyvné myšlienky takto. „Človek, ako ho poznáme, zomrel.“

Najprv „pochoval“ Boha Nietzsche. Teraz sa máme rozlúčiť i s človekom ako slobodným subjektom. Údajne neexistuje žiadna slobodná vôľa. Neexistuje žiadne individuálne „ja“. Neexistuje osobnosť. Čo teda podľa nich existuje? Iba elektrochemické procesy v mozgu. A tie sú podmienené. Teda vopred určené alebo len náhodné. Ale nie sú výsledkom slobodnej vôle.

„Podľa záverov modernej vedy podmienenosť a náhodnosť si rozdelili celý koláč medzi seba a nenechali ani odrobinky pre slobodu. Posvätné slovo sloboda sa rovnako ako duša javí ako prázdny zvuk bez akéhokoľvek rozpoznateľného významu. Slobodná vôľa existuje iba v mýtoch, ktoré sme vymysleli my ľudia.“

„Posledný klinec do rakvy slobody zatĺkla teória evolúcie. Tá nezapadá do koncepcie slobodnej vôle tak, ako do nej nezapadá myšlienka večnej duše. Koniec koncov, ak sú ľudia slobodní, ako by ich mohol formovať prirodzený výber? Keby si zviera mohlo slobodne zvoliť, čo bude jesť a s kým sa bude páriť, potom by prirodzený výber nefungoval.“

Presne z tých myšlienok rastie celý tento strašidelný nový svet, ktorý práve teraz vidíme v Paríži a ďalších centrách. Harari a napríklad i Kurzweil, ktorý oznámil nadchádzajúcu singularitu, a ďalší, sformulovali „vedecký“ základ pre súčasné spoločenské, kultúrne a ekonomické procesy. Lenže akékoľvek vážne sociálne transformácie sú nemožné bez humanitárneho pochopenia niektorých vedeckých vyhlásení a úspechov.

Vedecký komunizmus

Mnohí si stále pamätajú zhromaždenia 1.mája a 7.novembra v bývalom Sovietskom zväze. Na plagáty s Marxom a Leninom na uliciach, či na prejavy komunistických generálnych tajomníkov v televízii.

To všetko sa teraz zdá trochu fantazmagorické. Ale to všetko bolo realitou pre mnoho desiatok miliónov ľudí. V sovietskej realite bolo veľa pekných vecí. Mimochodom, pekné a atraktívne veci sa samozrejme zachovali aj v súčasnom európskom živote. Lenže tak ako vtedy, tak aj dnes predstavoval spoločensko-politický mainstream skôr pokrytecké a maloburžoázne veci ničiace podstatu človeka.

Základom vonkajších prejavov sovietskej reality bol, ako sa v tom čase uvádzalo, vedecký prístup. Dialektický materializmus, ktorý sa vyvinul do vedeckého komunizmu. Tvrdil, že je globálnym a čisto vedeckým vysvetlením svetového poriadku. Učenie Marxa-Engelsa-Lenina stálo nad všetkým.

Prakticky každá výskumná práca nielen v humanitných vedách, ale aj v prírodovednom prostredí sa začínala citátmi z klasiky marxizmu-leninizmu. Chémia alebo biológia, fyzika alebo matematika. Vedecký komunizmus bol základom všetkého. Práve z tohto totálneho mesiášskeho prístupu a z pseudovedeckého obrazu sveta sa zrodila naša súčasná realita. A tá zahŕňa i stranícke stretnutia a odsúdenie inak zmýšľajúcich disidentov.

Harari a ďalší „učenci“ súčasnej západnej civilizácie predstavujú novú verziu vedeckého komunizmu. Cítia sa byť povolaní nám všetkým vysvetliť, ako svet skutočne funguje. Že posthumanizmus nahrádza humanizmus. V jadre sa táto posthumanistická škola scvrkáva na agresívny progresívny pozitivistický šovinizmus.

Princípy posthumanizmu

Vychádzajú z nasledujúcich postojov povýšených na vedecké dogmy:

1. Minulosť je horšia ako súčasnosť.
2. Budúcnosť je lepšia ako súčasnosť.
3. Sme múdrejší ako ktokoľvek v minulosti. V budúcnosti budú všetci múdrejší ako my.
4. Neexistuje Boh.
5. Veda je nové božstvo.
6. Neexistuje žiadna slobodná vôľa.
7. Človek neexistuje, existujú iba biochemické algoritmy.

A nakoniec prichádza nadšený chválospev. Tu sú citáty zo spomínanej knihy „Homo Deus. Stručná história budúcnosti“:

„Organizmy sú algoritmy. Každé zviera, vrátane Homo Sapiens, je súborom organických algoritmov vytvorených prirodzeným výberom počas miliónov rokov evolúcie.“

„Algoritmické výpočty nezávisia od materiálov, z ktorých je kalkulačka vyrobená. Či z dreva, kovu alebo plastu. Ak pridáte dva k dvom, vždy to bude štyri.“

„Preto nie je dôvod domnievať sa, že organické algoritmy môžu robiť niečo, čo anorganické algoritmy nemôžu opakovať a prekonať. Ak sú výpočty správne, aký je rozdiel v tom, na akej platforme algoritmy fungujú. Či v prostredí uhlíka alebo kremíka?“

Vulgarita v Paríži, rodová agenda a celá tá „teória zmeny“ má rovnaký pôvod. Doktrínu posthumanizmu. V rámci nej by rozklad ľudskej identity mal viesť ku koncu ľudskej éry na estetickej i morálnej úrovni.

Vymazanie ľudskej dôstojnosti je prirodzeným pokračovaním vyhlásení o absencii slobodnej vôle a o živých bytostiach ako biochemických algoritmoch. Teraz sa to pre väčšinu ľudí zdá mierne povedané „len“ paradoxné a možno i alarmujúce. Lenže ak si pozorne prelistujete všetky tie „biblie“ moderných staviteľov posthumanizmu, je celkom zrejmé, prečo je potrebný všetok ten satanizmus a sodomia.

Dokonca i v Rusku si môžete bez problémov kúpiť knihu Harariho s myšlienkou Billa Gatesa: „Čo budeme robiť, ak jedného dňa zmizne to, čo dáva zmysel našim životom? Po knihe Homo Deus na to neprestávam myslieť.“

Čo znamená „byť človekom“

Sme živými svedkami toho, ako si filozofia posthumanizmu, ktorá nie je príliš veľmi hlboká, podmanila Západ. A žne víťazstvo za víťazstvom. Pričom sa nám snaží vnucovať obraz sveta a budúcnosti, v ktorej nechceme žiť.

Aby sme tam nežili, musíme si to najskôr uvedomiť. Naučiť sa myslieť inak a formulovať inú odpoveď na otázku o človeku a ľudskosti.

Zdroj: vz.ru