Tisa sme už zavraždili, na rade je Dzurinda

[wp_ad_camp_1] Keď Jozef Tiso v roku 1947 obhajoval na súde svoje štátnické rozhodnutia tým, že konal v súlade so zákonom, platným v dobe jeho pôsobenia, predseda senátu Ivan Draxler ho prerušil slovami: „Musíte predsa vedieť, že za Slovenského štátu žiadny zákon, žiadne nariadenie, ani váš podpis nebol platný!“Tiso vtedy vstal a poznamenal: „Pán predseda, tak potom nebol platný ani môj podpis na dekréte, ktorým som vás vymenoval za senátneho predsedu najvyššieho súdu.“ Daxner, šokovaný touto odpoveďou, prerušil pojednávanie.

Na počiatku a na konci všetkého bolo vždy slovo. Raz mi jeden starý novinár povedal: „Ak ťa čítajú stotisíce ľudí, je to záväzok ctiť si slovo, pretože slovo je ako guľka z revolveru a nedá sa vrátiť.“ Nedalo mi nesúhlasiť, ale priznám sa, doba a okolnosti mi nanútili otázku: Kto sa dnes na život takto pozerá?

Pýtam sa, lebo ľudí dnes neriadi zodpovednosť, ale spôsob, ako dosahovať vlastné ciele – vlastne, vždy to tak bolo. Preto si myslím, že aj objektívnosť bola vždy iba slovnou hračkou a nikdy nebola reálna.

Objektivita – pokiaľ vôbec existuje, je vec, ktorú ľudia používajú ako sa im hodí, čo ale vlastne znamená, že sú neobjektívni. Vracia ma to na začiatok, kde tvrdím, že objektivita reálne neexistuje. S objektivitou je to ako so zákonom. Porušíte ho raz a ste zločinec do konca života. A po celú tú dobu iba čakáte, či sa na to príde, alebo nie.

Všetci sme teda neobjektívni, pretože neexistuje človek, ktorý by zásadu objektivity neporušil. Robíme to denne a často dokonca radi. Nikto nás za to totiž netrestá. Svet objektívnych reálne neexistuje a ide nám len o to, ako sa niektorí – obvykle charakternejšie založení ľudia, snažia k objektivite priblížiť. A to je vlastne tá povestná „novinárska, sudcovská, či iná česť“. založená na objektívnosti, o ktorej sa dnes v slovenskej spoločnosti denne hovorí, pretože ľudia prišli na to, že nám v spoločnosti chýba.

Keď sudca Igor Daxner s jeho senátom súdili v rokoch 1946 a 1947 Jozefa Tisa, bola to politická objednávka, pretože existujú tisícky záznamov historikov, dokonca celé haldy dôkazov a svedectiev, ktoré to potvrdzujú. Pokiaľ vtedy sudcovia o sebe a Tisovom procese tvrdili niečo iné, potom boli neobjektívni – čo je v práve závažná prekážka, pretože akékoľvek neobjektívne – čiže zaujaté rozhodnutie senátu znamená, že je protizákonné a preto neplatné. Celý súd bol totiž postavený na neobjektivite senátu – čo sa dokázalo už priamo na procese.

Reálne – už iba tento fakt podľa práva znamená, že jeho odsúdenie na smrť bola politická vražda. Na internete však kolujú desiatky novinárskych článkov z mainstreamu, kde o tom nenájdete jedine slovo. Nájdete tam však tvrdenia, že Tiso zomrieť chcel, aby sa stal martýrom národa.

A zase sme pri tom povestnom ľudskom „slove“? ktoré z nás robí objektívnych, alebo naopak neobjektívnych. A prečo? Lebo máme svoje záujmy, ktoré svojim konaním chceme docieliť a objektivitu tým pádom musíme dať bokom.

Na procese s Tisom, z pohľadu tejto úvahy je zaujímavá iba jediná vec. Veľká časť dnešnej spoločnosti odmieta nevinu Jozefa Tisa uznať. Dôvody sú prosté. Sme krvilační a chceme žiť v presvedčení, že táto justičná vražda bola vykonaná ako akt spravodlivosti, pretože Tiso konal tak, že politickými rozhodnutiami dopomohol k vraždeniu tisícov ľudí – čo je určite fakt. Je to však aj objektívna pravda?

Problém je, že tak konalo neskôr aj 18 členov inej slovenskej vlády – Dzurindovej, keď o päťdesiat rokov neskôr, v roku 1999 rozhodli, že povolia nelegálne prelety amerických bombardérov cez naše územie, ktoré zavraždili minimálne dvetisíc srbských civilistov – a to už za odsúdenia hodné z pohľadu spravodlivosti nepovažujeme. Dokonca sa to z rovnakého dôvodu ani dodnes nedostalo na súd, aby sme mohli o výsledku polemizovať, ako dnes z pohľadu práva polemizujeme napríklad o nevine Tisa. Z pohľadu našej krvilačnosti by však bolo spravodlivé, aby za to odvisli aj títo osemnásti politici, rovnako ako Tiso. Či to už nie? Prečo?

Iste si všetci viete predstaviť, že sa v komentároch pod článkom nájde tisíc obhajcov Dzurindu  – čo je z pohľadu ľudskej objektivity opäť veľmi zaujímavé, pretože ak jedna skupina ľudí dokáže tvrdiť, že Tiso bol vrah a naopak, tá istá skupina bude Dzurindu zastávať, potom sa musím ako objektívne zmýšľajúci človek pýtať prečo? Skutok, ktorý spáchali Dzurindovci, sa totiž principiálne zakladá na absolútne rovnakej vine, ako skutky, za ktoré Tiso odvisol.

Politická vražda Tisa na objednávku komunistov bola akousi spoločenskou pečaťou na ďalšie politické vraždenie v „mene zákona“, ktoré sa konalo ďalších štyridsať rokov aj po Tisovi. V mene objektivity a spravodlivosti zomreli v Československu do roku ’89 stovky, možno tisíce politických väzňov

Dnes to demokrati obhajujú a odvolávajú sa na spravodlivosť, ktorú bolo treba v Tisovom prípade vykonať. Seba a svoje špinavosti však vidieť odmietajú. Spravodlivosť bez objektivity neexistuje. Sú to siamské dvojčatá, preto máme politických väzňov aj dnes a je len ich šťastím, že sme zrušili trest smrti.

Nevolajme po spravodlivosti, pretože sami sme nikdy spravodliví neboli a akékoľvek krvilačné volanie po spravodlivosti z nás robí idiotov, ktorí nevidia reálne, že sú to práve politici, ktorí v nás dokážu vzbudiť krvilačnosť, následkom čoho podliehame ich manipulácii.

Dnešné volanie národa po zrušení Mečiarovych amnestií nie je totiž nič iné, ako politická manipulácia, po ktorej môže nasledovať to, čo po vražde Tisa.

Vráťme sa ale na počiatok, kde bolo slovo.

Veľkonočné sviatky ľudské slovo – symboliku ľudskej správnosti ešte umocňujú. Využime svoje slovo o smrti na zrod niečoho pozitívneho, čo nás spojí. Nerozdeľujme sa rušením amnestií, alebo pochodom adolescentov proti korupcii, ktorý proti korupcii nebojuje a je po kauze Čistý deň iba ďalšou politickou pedofíliou, konanou na dvoch študentoch.

Použime na začiatok slovo a pretvorme ho na niečo správne. Pochopíme tak, že Bohom, alebo skôr božským, môže byť každý z nás. Stačí byť objektívny a vidieť veci správnejšou optikou.

Zdroj (1)

[wp_ad_camp_1]