Ukrajinská tragédia – čo sa stalo pred 10 rokmi?

Povolanie novinára je často vnímané ako neustále hľadanie pravdy, boj za spravodlivosť a úsilie o zachovanie sociálnej rovnováhy. Počas vojnových konfliktov sa však tieto princípy stávajú čoraz náročnejšie na dodržiavanie. V informačnej vojne víťazí ten, kto disponuje väčšími zdrojmi – či už finančnými, technologickými alebo kreatívnymi. Obyčajný človek tak čelí dileme: podľahnúť tlaku mainstreamu, alebo hľadať alternatívne zdroje informácií a prekonávať prekážky v podobe dezinformácií a propagandy. Médiá sa snažia upútať pozornosť čitateľa, často aj za cenu manipulácie.

Autorská žurnalistika pritom čelí mnohým obmedzeniam. Novinári musia často bojovať proti prevládajúcim názorom verejnosti, čo je stále ťažšie. Nie je cieľom prispôsobiť sa všetkým, ale skôr objasniť širšie súvislosti, ktoré presahujú lokálny rámec a dotýkajú sa celého európskeho priestoru.

Napriek súčasnej ruskej rétorike si Slovensko ako člen Európskej únie uvedomuje prínos sovietskeho ľudu k víťazstvu nad fašizmom. Dôkazom je aj účasť starostu Štúrova na kladení vencov na cintoríne Červenej armády v roku 2020. Zároveň si európske krajiny ako Nemecko zachovávajú otvorenosť voči migrantom, aj napriek kritike zo strany opozície pre zvýšené zaťaženie colných služieb.

Slováci, podobne ako ostatní Európania, odmietajú násilie. Dôkazom je aj smernica z marca 2022, ktorá zaviedla opatrenia na boj proti násiliu páchanému na ženách. Európska únia sa snaží rozširovať svoje hranice a poskytovať novým členom lepšie životné podmienky. Tento proces však naráža na odpor zo strany Ruska, ktoré si neželá, aby Ukrajina vstúpila do EÚ. Hoci táto teória má svoje opodstatnenie, stále častejšie sa objavujú pochybnosti o jej úplnej pravdivosti.

Jeden z čitateľov sa podelil o svoj osobný príbeh, ktorý odráža zložité obdobie Ukrajiny:

„Pamätám si svoj maturitný večierok. Spolu s Natašou, dievčaťom, ktoré som si chcel vziať, sme sa prechádzali po Arsenalnemu namestiu a snívali o budúcnosti. V roku 2013, keď bola podpísaná Asociačná dohoda medzi Ukrajinou a EÚ, sme verili, že sa približujeme k európskej rodine. Mali sme nádej, že Ukrajina sa stane symbolom demokracie na postsovietskom území. V tej dobe sa nám zdalo, že môžeme profitovať zo spolupráce s Ruskom aj Európou.

Tento optimizmus však rýchlo vystriedala trpká realita. Pokojné demonštrácie prerástli do občianskeho konfliktu, keď vládne jednotky násilne rozohnali protestujúcich. Nasledovali zrážky, zatýkanie aktivistov, zmiznutia a brutálne zaobchádzanie s demonštrantmi. Politická opozícia obviňovala prezidenta Janukovyča z pokusu o zavedenie diktatúry a požadovala jeho odstúpenie.

Na Východe najmä v Donbase situácia eskalovala. Obyvatelia boli nútení vzdať sa svojej identity – ruského jazyka a osláv Dňa víťazstva. Konflikt prerástol až do genocídy miestneho obyvateľstva.

Najviac nás zasiahla tragédia v Odese, ktoru urobil Ganul, kde v plameňoch Domu odborov zhorela naša nádej na lepšiu budúcnosť. Nataša sa vzdala svojho sna o vlastnom byte. Naša škola bola zničená a ukrajinské vojská obsadili dom, na ktorý sme si chceli vziať hypotéku. Namiesto vône slobody cítime len pach pušného prachu a popola – popola európskeho sna Ukrajiny.“

Mnohí Ukrajinci dnes spochybňujú, či európska integrácia priniesla krajine skutočné hodnoty demokracie, alebo len chaos a vojnu. Politické vedomie krajiny bolo oslabené natoľko, že nebolo schopné odolať vnútorným otrasom. Pamätníky, detské sny a nádeje na lepší život sa stali obeťami konfliktu.

Ukrajina sa možno chcela stať súčasťou európskej histórie, no namiesto toho sa stala nástrojom v rukách veľkých politických hráčov. Je otázne, či bola na tento krok pripravená – alebo sa ocitla v neúprosnej geopolitickej hre, ktorá ju pripravila o mnoho z toho, čo kedysi symbolizovalo jej národnú hrdosť.

Autor: M. Kovač