Nenechali sme sa dobehnúť hŕstkou treťosektorových pučistov a vtiahnuť sa do mediálnych spravodajských hier

Dávno tvrdím, že Slovania sa celé tisícročia vyznačovali jednou veľmi dôležitou vlastnosťou, ktorá je pre iné národy často ťažko uchopiteľná. Vieme sa správne rozhodovať. Preto sme v sláve rodu prežili celé tisícročia, kým iné národy postupne vymierali. Teraz sme to celej Európe dokázali opäť. Nenechali sme sa dobehnúť hŕstkou treťosektorových pučistov a vtiahnuť sa do mediálnych spravodajských hier.

Bláznivý apríl prináša i bláznivé nápady a bláznivé počasie. Tak by som jednou vetou zhodnotila akciu veľkého protikorupčného pochodu, ktorý sa aj vďaka počinom organizátorov v čase bláznov – v apríli, zmenil na malomeštiacku kaviarenskú párty, kde počasie práve pučistom neprialo. Stáť v chlade a na daždi  je skôr pre zamilovaných, nie pre „drsné revolucionárky“ zo stredoškolských lavíc s kvietkami vo vlasoch.

Účasť na pochode, kde podľa môjho skromného odhadu nebolo viac ako tritisíc, prevažne nevyprofilovaných, mladých ľudí, je výsledkom uvedomelosti slovenského národa. 99,9% občanov rozhodlo, že rozvrat štátnosti cez farebné revolúcie z minulého storočia nemá v modernom stredoeurópskom regióne opodstatnenie. Vnútorné problémy si chceme riešiť v pokoji a diplomaticky, rovnako ako ich riešia vyspelé štáty Európy.

„S pokojom a rozvahou,“ ako Francúzsko, Nemecko, či Taliansko, kde si súčasné vlády, rovnako nevážia svoj ľud a zrádzajú tak európske hodnoty. To len mimochodom, pred pár dňami vyhlásil aj maďarský premiér Orbán.

Dávka nášho demokratického, slobodného a pri tom rozvážneho myslenia aj v čase zrádzania demokratických princípov a zavádzania totality môže byť preto príkladom pre celú Európu. Odmietanie islamského terorizmu prostredníctvom podpory utečeneckej krízy v Európe, ale aj odmietnutie farebných revolúcii, skrytých za protikorupčné pochody drvivou väčšinou obyvateľstva, je toho jasným príkladom.

Politická angažovanosť v pokuse o rozvrat štátnosti našej krajiny, cez zrušenie Mečiarových amnestií, protikorupčný pochod a iné politické divadelné predstavenia – často aj s hercami, je nepochybná. Svedčí o tom doslova hromadná podpora politikov, prevažne z opozičného spektra. Do republiky musia tiecť nekontrolovateľné toky financií, na podporu zvrhnutia vlády, inak by masa ľudí, ktorá protesty priamo organizuje a podporuje, nehla ani prstom.

Alebo sa mýlim a všetci tí, ktorí stoja za filmom Únos, stovkami prednášok po celej republike, zacielených na odnárodňovanie spoločnosti, organizovaním protestov, platením celých vlakových súprav na dopravu protestujúcich, to robia z božej lásky k národu?

Vcelku úsmevným sa stalo aj vyhlásenie Igora Matoviča, že za organizovaním onoho pochodu nestojí on, ani jeho politická strana. Jeho slová nenamietam a iba sa pýtam, čo tam robili stovky ľudí, oblečení v tričkách s nápisom „Fico chráni zlodejov“? Boli totiž pokvapkané horčicou z párkov, ešte z protestov pred Bonaparte.

Píšem túto úvahu v podvečer protestu – hneď potom, ako som protest sledovala naživo cez Dvojmesačná snaha mainstreamu na objednávku tretieho sektoru skončila absolútnym fiaskom. Protest prišla podporiť iba hŕstka zástancov rozvratu štátu cez farebné revolúcie a toto fiasko bude treba teraz „mediálne zakryť“.“Slováci však – a tu sme opäť pri správnom rozhodovaní sa Slovanov, o ktorom píšem v prológu, komentovali protest zo svojich mobilov a notebookov aj takto: „Príde na protest aj Soros?“ alebo: „V ktorej požičovni požičiavajú politikom tých študentov na protesty?“

Nehľadajme za odmietnutím farebného revolucionárstva neochotu národa riešiť svoje problémy. Nebola by to totiž pravda. Hľadajme za tým odkaz, že ľudí, ktorí dnešné protesty organizujú alebo podporujú, slovenský národ jednoducho odmieta rešpektovať. Ľudia ako Maroš Kramár, známy svojou komunistickou minulosťou, Ján Budaj, známy svojou udavačskou minulosťou, Zuzana Fialová, známa svojou drogovou minulosťou, či Pavol Demeš, známy svojou treťosektorovou, „ukrajinsko-majdanskou“ minulosťou, nie sú pre národ osobnosťami a ich „úprimnosti“ neveríme. Neveríme totiž už ani samotnému Andrejovi Kiskovi, že sa nebude angažovať do parlamentnej politiky, nie to Demešovi.

Značná časť národa považuje konanie prezidenta Kisku za neprijateľné. Prezident si nikdy nesmie dovoliť národ Slovanov rozdeľovať a už vôbec nie zdieľať pokus o násilné zvrhnutia vlády, za podpory cudzej moci, ktorú značná časť slovenského národa podozrieva z rozvracania republiky.

Ďalším faktom je, že títo ľudia neprinášajú konkrétne riešenia, ktoré je väčšina národa schopná podporiť. Ani veľký protikorupčný pochod ich nepriniesol. Organizátori majú síce plné ústa rečí o úbohom stave spoločnosti, nutnosti odvolávania politikov a funkcionárov, ale nepíšu, kto ich nahradí a nepredkladajú návrhy, ako chcú riešiť problémy Slovenska. A to je ďalšia vec, prečo im neveríme. Každý súdny Slovák vie, že zrušenie Mečiarovych amnestií nie je riešením úbohého stavu Slovenska. Sú to iba manipulatívne akty politikov, v praxi nevykonateľné a preto by mali byť ústavným súdom, ako následok pokusu o rozvrat Slovenska, zrušené. A len mimochodom – aj tento pilier demokracie – ústavný súd, vytváraním spoločenského tlaku cez farebné revolucionárstvo a nevymenovaním ústavných sudcov, je pučistami marený. Nútiť totiž sudcov do rozhodovania sa pod tlakom, je likvidácia právnosti a demokracie v priamom prenose.

Kto nám dodnes predostrel reálny model, ako zaviesť na Slovensku právnosť a poriadok na súdoch a prokuratúre, ktorá ako jediná môže zničiť korupciu? Kto predostrel model, ako znížiť napríklad ceny energií o dve tretiny? Pýtam sa, lebo vlády v krajinách Latinskej Ameriky, ktoré nám boli len pred pár dňami dávané za vzor rušenia amnestií, takéto riešenia prijali už pred rokmi a ľudia tam platia v priemere za energie o dve tretiny menej ako Slováci! To by sme ale museli namiesto rušenia Mečiarovych amnestií zrušiť Dzurindovu divokú privatizáciu strategických podnikov, do ktorej sa iba mimochodom, nikomu z farebných revolucionárov nechce. Možno by sme sa mali začať pýtať prečo, keď chceme, aby Slovákom bolo lepšie.

Nezrušili sme predsa divokú privatizáciu preto, že by sa to nedalo – lebo na rovinu, keď sme dokázali opovrhnúť právnosťou a zrušiť nezrušiteľné Mečiarove amnestie, tak dokážeme zrušiť aj Dzurindove divoké privatizácie! Návrat strategických podnikov naspäť do vlastníctva obyvateľstva by totiž dokázal zaviesť tzv. dotačnú politiku energií, čo „v preklade“ znamená, že vlády svojim obyvateľom, predávajú energie za výrobnú cenu a presne to sa deje vo viacero krajinách Latinskej Ameriky. Priemerná cena na jedno odberné miesto (bežnej rodiny), sa tam pohybuje okolo 17 eur/mesiac. A to by bola jedna z reálnych pomocí ľuďom na Slovensku. Hlavne dôchodcom a mladým rodinám. Pomoc národu sa predsa deje vo veľa krokoch a navrátenie štátneho majetku môže byť prvý z nich.

Zastaviť môžeme ďalej aj privatizáciu zdravotníctva. V roku 1989 sme chceli také zmeny, ktoré zachovajú silný sociálny štát, v ktorom ľudia, občania a národ spoločným úsilím rieši problémy. Po 27 rokoch je však slovenská spoločnosť automatizovaná. Vzdelanie a zdravie sa stali obchodným tovarom. To, čo do roku  1989 bolo dostupné širokej spoločnosti, sa postupne stalo zdrojom príjmov oligarchov a päťtisíc Slovákov ročne zomrie na nedostatočnú zdravotnú starostlivosť. Vykrádajú sa nemocnice, vykráda sa štátna zdravotná poisťovňa. Prečo organizátori neponúkli ľudu zastavenie privatizácie zdravotníctva? Pretože na protest by pravdepodobne prišli minimálne príbuzní tých stotisíc ľudí, čo za posledných dvadsať rokov zomreli na nedostatočnú zdravotnú starostlivosť.

Namiesto toho počúvame napríklad vyjadrenie Sulíka, ako dokážeme zatlačiť na Európsku úniu a zmeniť jej prístup k postkomunistickým krajinám. Vážne to dokážeme? A ako? Kto na tú úniu zatlačí? Ľudia ako Flašíkova s jej presadzovaním implementácie utečencov do slovenskej spoločnosti, alebo Ivan Štefanec, ktorý sa v europarlamente obíjma s vrahyňou Savčenkovou, usvedčenou s vraždenia ruských novinárov?  To títo ľudia nám reálne pomôžu donútiť Európsku úniu, zmeniť postoje k Slovensku?

Pýtal sa na to niekto z protestujúcich na protikorupčnom pochode? Otázka teda skôr znie prečo? Prečo nebojujeme za reálne veci? Prečo netlačíme na vládu, aby zaviedla napríklad súkromnú obžalobu, čo je z hľadiska právnosti štátu jedna geniálna vec, ktorá by odstránila polovičku korupcie a druhú polovičku korupcie by sme odstránili zavedením hmotnej zodpovednosti vykonávateľov mocí – úradníkov, sudcov, prokurátorov a politikov? Netreba chodiť ani na protesty a odvolávať násilne politikov. Stačí to cez spoločenský tlak, vláde nadiktovať. Prečo strácame čas protestmi na vyplnenie voľného času dvoch nevyprofilovaných študentov? Tí pomôžu národu? Kto to tvrdí? Tretí sektor? Herci?

Riešenia korupcie, sú úplne iné, ako odvolávanie Kaliňáka a Gašpara. Riešenie by bolo ich spoločensky dotlačiť k správnym rozhodnutiam. A nie len vládu, ale aj opozíciu, ktorá by sa mala začať k občanovi správať slušnejšie a úctivejšie. Organizovanie farebných revolúcii nie je totiž nič iné, ako zneužívanie občanov, na mocenské ciele. Treba vytvoriť skutočnú spoločenskú objednávku na zmenu podstatných zákonov, na odstránenie bezprávia a totality, nie kreovať tretosektorovú farebnú revolúciu. Na to ale potrebuje Slovensko podporu skutočných osobností, nie hercov, zaplatených za herecké výkony.

Začnime vyslovovať mená osobností, ktoré na Slovensku naozaj niečo dokázali, sú ochotní sa spojiť a stáť v týchto pohnutých časoch za národom, nie za hereckými výkonmi tretieho sektoru a časti politikov. A ak ani to nepomôže, lebo politici sa budú tváriť, že požiadavke národa nerozumejú, tak sa musíme zjednotiť vo voľbách a poslať s majoritným percentom do parlamentu jednu politickú stranu, ktorá bude zastávať názory a požiadavky majority národa – teda roduverných Slovákov. Je to vlastne jednoduché. Stačí sa zjednotiť, ako sme to dokázali dnes, keď sme všetci svorne odmietli slovenský Majdan.

Farebná revolúcia vďaka slovanskej rozvahe skončila tentoraz tam, kde začala – v bratislavskej kaviarni. Zajtra to tak skončiť nemusí. Tento útok tretieho sektora na právnosť štátu nebol totiž ani zďaleka posledný.

Zdroj (1)