Už storočia sa bojuje o slobodu, či už slobodu vierovyznania, pohybu alebo slobodu ako takú. Teraz mám však pocit, že ľudia rezignovali, respektíve majú iné priority. Spoločnosť sa zaoberá len peniazmi a úspechom, ľuďom ide predovšetkým o vlastný blahobyt. Súdržnosť sa vytratila a tak sa dostal do popredia egoizmus. Cesta za úspechom vedie aj cez mŕtvoly. Ak nejdeš s nami ideš proti nám, ako znie novodobé heslo a spoločnosť sa ním patrične riadi. Nikoho nezaujíma akási sloboda slova, však načo. Respektíve si asi stále myslia, že sa nič nezmenilo. Ale zmenilo a stále sa mení. Oprátka sa uťahuje a keď zistíme, čo sa naozaj stalo, už bude žiaľ neskoro. Neskoro budeme lamentovať, že sme boli hluchí a slepí, ostanú len oči pre plač.

Nová totalita jedného jediného názoru je za dverami a my čakáme ako prasce na porážku. Presne tie prasce, ktoré boli vykrmované a nemali žiadne potuchy o krutom konci, ktorý ich čaká. Pozornosť je sústavne odvádzaná od skutočného problému rôznymi výdobytkami, najmä technológiami. Sociálny život upadá a vzťahy sa stávajú ešte krehkejšími, ako kedy boli. Egocentrizmus ovládol mysle ľudí. Je to smutné, že niekedy bežné veci a linky správania sa zmenili k horšiemu. Sám si dobre pamätám, aké to bolo pred cca 15 rokmi. Spolupatričnosť bola cítiť, ten pocit, že ľudia majú stále veľa spoločného sa ale postupne vytráca. Technika, politické názory, vierovyznanie, spoločenské zaradenie alebo aj šport ľudí rozdeľuje viac a viac. Vládnuce elity riadiace sa heslom „rozdeľuj a panuj“ pekne ovládli spoločenský život a spoločnosť ako takú. Menšie skupinky sa jednoduchšie riadia a rozbíjajú. Potom môžu vznikať citáty ako : „v minulosti bolo jednoduchšie ovládať milión ľudí, a to doslova, ako ich fyzicky zlikvidovať“, kým „dnes je neporovnateľne jednoduchšie milión ľudí zabiť, ako ich milión ovládať“. Obamova pravá ruka, globalista Zbigniew Brzezinski

Potom sa nemôžeme čudovať ak nám vládnu podobní ľudia, akých máme vo vláde. Zbytočné je vytvárať kampaň a antikampaň na toho a na toho. Neexistuje tu opozícia, aj keď niekto sa tak tvári. Nie! Tí sú presne rovnakí a nič sa tak skoro nezmení. Nie je tu žiadny Štefánik, Štúr, ani nikto im podobný, kto by strhol národ. Ľudia to vedia, a preto rezignovali, stali sa apatickými a to je voda na mlyn elitám. Oni potrebujú presne takýto stav. V dobre fungujúcej spoločnosti sa nemôže stať, aby zisk bol povýšený nad vzdelanie, či zdravotnú starostlivosť. Nemôže sa stať, že zlodeji okradli štát – čiže ľudí – o nepredstaviteľné sumy a následne sa nám smejú z televízie. Skutok sa nestal. Poloretardovaní jedinci ľúbia človeka tak ako človek človeka. Neviem prečo sa potom čudujeme, že neštandardné názory získavajú čoraz väčšiu podporu, keď politické strany sa bijú a obviňujú medzi sebou, na čele s prezidentom, ktorý nevie, akej krajine má slúžiť. Paradoxne, keď budú ľudia označovať takmer každého, kto vybočuje z radu, ako neonacistu či fašistu (ako to s obľubou robí Michal Havran), pomáhame presne tým, ktorí reálne majú najviac špiny za ušami. Slová strácajú význam a newspeak ide na plné obrátky. Viac a detailnejšie tu: https://www.protiprudu.org/slova-ktore-stratili-svoj-vyznam-nacizmus/

Začal sa hon na ľudí s iným názorom a tak vznikajú weby ako konspiratori.sk, čiže novodobý hon na čarodejnice. Novinári sa stavajú do pozície jedinej a tej „správnej“ pravdy, nie je to prekvapenie. Zdochýňajúci kôň kope najviac. Médiá následne vymýšľajú nálepky. Áno, presne tie médiá, ktoré vlastnia oligarchovia, ktorí sú jedna ruka s vládou. Môže obyčajný redaktor zle napísať o svojom zamestnávateľovi? Domyslite si. Články na objednávku, noviny tlačené politickým hnutím, nie sú žiadna výnimka. Ako im môžeme veriť? Môžu títo ľudia kľudne spať? Neviem, ani si netrúfam odhadnúť, ale jedno je isté. Ak je nejaké médium vlastnené finančnou skupinou, ktorá ma svoje vlastné záujmy – zisky, môže písať pravdu? (Pozn. editora: Môže, ale len keď pravda prinesie väčší zisk.) Nebudem sa zaoberať obsahom z druhej strany, čiže „dôležitý“ život slovenských celebrít. Ľudia boli starostlivo uspaní a tí ktorí sa zobudili bojujú proti neuveriteľnej presile.

Chýba tu spoločné nadšenie niečo zmeniť. Ak sa nejaké vyskytne je automaticky škatuľkované, označené rôznymi nálepkami. Na záver si dám rečnícku otázku, dá sa to zmeniť? Myslím si, že ešte nie je neskoro. Politici a všeobecne vládnuca elita sa bojí jedného. Ľudí. Presnejšie veľa dobre nasrdených a motivovaných ľudí ochotných zmeniť budúcnosť nielen pre seba ale aj ďalšie generácie.

Autor: sma, www.protiprudu.org