Hledejte na tadesco.org

Archiv

Nejnovější zprávy

  • Rekordní přechody nelegálních migrantů zvyšují tlak na potápějícího se britského premiéra
    Rekordní přechody nelegálních migrantů zvyšují tlak na potápějícího se britského premiéra

    Rekordní přechody nelegálních migrantů zvyšují tlak na potápějícího se britského premiéra

  • Bílé klobouky naznačují, že loď Dali byla v době srážky bez posádky
    Bílé klobouky naznačují, že loď Dali byla v době srážky bez posádky

    Bílé klobouky naznačují, že loď Dali byla v době srážky bez posádky

  • Zprávy dne 27.3.2024
    Zprávy dne 27.3.2024

    Zprávy dne 27.3.2024

  • Narušení zasedání RB OSN o Jugoslávii ze strany Francie je pobuřující
    Narušení zasedání RB OSN o Jugoslávii ze strany Francie je pobuřující

    Narušení zasedání RB OSN o Jugoslávii ze strany Francie je pobuřující

Související zprávy

  • “Král Karel není mrtvý”: Britské velvyslanectví v Moskvě to zuřivě popírá
    “Král Karel není mrtvý”: Britské velvyslanectví v Moskvě to zuřivě popírá

    “Král Karel není mrtvý”: Britské velvyslanectví v Moskvě to zuřivě popírá

  • Ministerstvo vnitra chystá zásadní omezení lidských práv
    Ministerstvo vnitra chystá zásadní omezení lidských práv

    Ministerstvo vnitra chystá zásadní omezení lidských práv

  • Krádež ako spôsob politiky – Západ opakuje rovnaké postupy
    Krádež ako spôsob politiky – Západ opakuje rovnaké postupy

    Krádež ako spôsob politiky – Západ opakuje rovnaké postupy

  • Západ pripravuje svet na „extrémne riešenia“, keďže jeho nadvláda sa blíži ku koncu
    Západ pripravuje svet na „extrémne riešenia“, keďže jeho nadvláda sa blíži ku koncu

    Západ pripravuje svet na „extrémne riešenia“, keďže jeho nadvláda sa blíži ku koncu

Prvý európsky kalifát. A veci, ktoré sa nepíšu o „žltých vestách“. Hovorí nestor novinárčiny a znalec Francúzska Milan Syruček

…..rozhodně zajímavý názor a článek který stojí za přečtení….
11:45

Titulní fotogrfie  –  Foto: Hans Štembera . Popis: Milan Syruček

18.1.2019

ROZHOVOR Ako ďaleko sa oddialila súčasná myšlienka Európskej únie od ideí Churchilla a de Gaulla, ktorí videli Európu „od Atlantiku po Ural“! Dnes sa jej aparát nafúkol do počtu 170 000 úradníkov a stále rastie. Bývalý český novinár Milan Syruček sa v rozhovore pre Parlamentní listy zaoberá aj francúzskou Sorbonnou, ktorú štedro dotujú arabské štáty a ktoré sa netaja tým, že by z Francúzska chceli mať prvý európsky kalifát, a kde sa nedávno odohral incident medzi študentkou a riaditeľom, týkajúci sa nosenia šatky na hodine. V liberalizme sa vraj táto univerzita smutne preslávila už v minulosti, a to udelením doktorských titulov trom vedúcim predstaviteľom Červených Kmérov, ktorí spôsobili vo svojej krajine genocídu nepredstaviteľných rozmerov.

 

Zdá sa, akoby vízia EÚ strácala glanc. A to budú v máji voľby do Európskeho parlamentu. Ako vidíte jej budúcnosť, nevráti sa napríklad k pôvodnému projektu EHS alebo naopak bude viac viacrýchlostných únií?Vízia EÚ glanc nestráca, pretože žiadny nemá. Aká vzdialená je od cieľov, ktoré jej určili jej zakladatelia! Vznikla v roku 1993, keď sa na základe maastrichtských dohôd premenila z Európskeho spoločenstva na útvar, ktorý má čiastočne podobu medzinárodnej organizácie, sčasti jednotného štátu. Od roku 2013 združuje 28 štátov s celkovým počtom 510 miliónov obyvateľov. Jej idea však zrela od konca druhej svetovej vojny, zaoberal sa ňou predovšetkým Winston Churchill, generál de Gaulle hovoril o Európe „od Atlantiku po Ural“, ale v období studenej vojny Európu rozdelila železná opona. Po jej páde stáli pri kolíske EÚ predovšetkým francúzsky prezident François Mitterrand a československý, neskôr český prezident Václav Havel. Práve začiatkom deväťdesiatych rokov prišiel Mitterrand trikrát do Prahy za Havlom – predtým k nám sedemdesiat rokov nezavítal ktorýkoľvek francúzsky prezident ani raz, Mitterrand bol v decembri 1988 prvý –, aby spolu diskutovali o podobe integrovanej Európy ako voľnej konfederácie štátov, ktoré si samy budú riešiť problémy vnútornej politiky, len tú zahraničnú a bezpečnostnú budú mať spoločnú.Francúzsky prezident Francois Mitterrand, prezident ČSFR Václav Havel a vedúci kancelárie prezidenta ČSFR Karel SchwanzenbergFrancúzsky prezident Francois Mitterrand, prezident ČSFR Václav Havel a vedúci prezidentskej kancelárie Karel Schwarzenberg  Zdroj: TASR

 

[wp_ad_camp_1]

 

Dnes EÚ pomocou svojich orgánov zasahuje do všetkých sfér, ako o tom svedčí napríklad snaha určovať kvóty pre prisťahovalcov do jednotlivých krajín. Hoci bola táto otázka zatiaľ odložená, v iných to platí v rovnakej miere ako už sprofanovaná norma na veľkosť a zaoblenie banánov, ktoré sa smú predávať na európskom trhu. A práve migrácia, terorizmus a ďalšie aktuálne problémy zamestnávajú všetkých európskych činiteľov natoľko, že už nestačia uvažovať, aká bude Európa nielen zajtra, ale aj pozajtra, teda za desať, dvadsať, tridsať alebo päťdesiat rokov.Mimochodom, dnes už vám v Bruseli nikto presne neodpovie ani na takú zdanlivo jednoduchú otázku, koľko ľudí EÚ a jej inštitúcie zamestnávajú. Európska komisia uvádza 34 000, ale to sú len jej zamestnanci. Ak pripočítame parlament, súd a Európsku radu, je to vyše 48 000, ale spoločne s ďalšími pracovníkmi – členmi najrôznejších výborov, poradcami, agentúrami, misiami v zahraničí a stálymi zastúpeniami sa doberieme takmer 170 000 ľudí platených EÚ, ako spočítalo niekoľko desiatok študentov a členov Open Europe na základe údajov jednotlivých orgánov. Z nich je podľa starších údajov našej delegácie asi 1 000 Čechov, podľa Komisie ich je 400, výberovým konaním prešlo 200 krajanov. Nechcite od týchto zamestnancov, aby premýšľali o nejakej vízii Európy, keď pre nich je podstatnejšia vízia vlastnej dôležitosti. Víziu by, samozrejme, mali mať politici, ktorí sa na pôde EÚ pravidelne stretávajú. Ale, úprimne povedané, má nejaký český politik víziu, ako bude vyzerať naša republika za toľko rokov? Je rád, keď má tú vlastnú na svoje volebné obdobie. Ak ju nemá doma, ako ju môže mať v európskom meradle?[wp_ad_camp_1]Mnohomiliónové „menšiny“ Turkov v Nemecku, Arabov vo Francúzsku, moslimov vo Švédsku. Títo ľudia zatiaľ, azda okrem Belgicka, Holandska či Británie, veľmi neprenikli do komunálnej politiky, aj keď ich zástupcovia sa vo vládach objavujú. Bude sa Európa podľa vás meniť?

Táto otázka úzko súvisí s tou prvou – ako bude vyzerať európska budúcnosť. Ale rozlišujme medzi menšinami, ktoré v jednotlivých štátoch existovali, predovšetkým z ľudí, ktorí prichádzali z bývalých kolónií, a tým prílevom utečencov, ktorému Európa čelí dnes. Rozdiel bol predovšetkým v tom, že tí z minulosti išli do metropol svojich kolonizátorov nielen za zárobkom, ale predovšetkým za vzdelaním, za poznaním lepšej životnej úrovne a štýlu práce. Napríklad vo Francúzsku sa dvaja „z čiernej Afriky“ stali dokonca ministrami, kým sa domov vrátili ako prezidenti novovzniknutých nezávislých štátov.

Dnešní prisťahovalci, aspoň zatiaľ, nemajú také ambície. Ide im o sociálne dávky, ktoré by stratili v okamihu, keď by sa zapojili do miestneho verejného života, aklimatizovali sa. Zatiaľ nepoznám príklady, že by sa to dialo, a ak sú, ide skôr o výnimky, čo nevylučuje, že sa to môže stať.

 

[wp_ad_camp_1]

Niečo iné je vplyv islamu, ktorý sa prejavuje ani nie tak pomocou tých biednych utečencov ako inými prostriedkami. Napríklad dotáciami, ktoré poskytujú bohaté arabské krajiny – napríklad práve parížskej Sorbonne. Tam sa nedávno stalo, že vedenie univerzity sa zastalo jednej arabskej študentky proti svojmu profesorovi, ktorý ju odmietol prijať na svoju prednášku, pretože mala šatku. Práve v tejto bašte európskej vzdelanosti vznikla nedávno idea, prečo by sa napríklad práve Francúzsko nemohlo stať prvou islamskou európskou krajinou. Vo svojom liberalizme sa, mimochodom, táto univerzita preslávila aj v minulosti: veď vychovala a udelila doktorské tituly trom Kmérom, ktorí potom v Kambodži založili a riadili smutne preslávené hnutie Červených Kmérov, za ktorého štvorročné obdobie hrôzovlády zahynula takmer tretina kambodžských obyvateľov. Ich doktorské práce boli plánom, že by sa Kambodža mala vrátiť do čias svojej najväčšej slávy, teda do obdobia Angkorskej ríše v 9. až 12. storočí, čo tiež v praxi urobili. Videl som to v Kambodži na vlastné oči a nikdy na tento zážitok nezabudnem.

Európa musí zostať európska – so svojou históriou, kultúrou, politikou, ekonomikou, so všetkými krásami i chybami, ktoré má. To však nie je len záležitosťou politikov, ale aj všetkých občanov. Tým nemyslím rozdúchať nejakú rasovú, náboženskú či inú nenávisť, ale prispievať k tomu, aby sme novoprichádzajúcich, ktorí našu pomoc naozaj potrebujú, integrovali do našej spoločnosti a nie aby oni integrovali nás do svojej. Nám zatiaľ také nebezpečenstvo nehrozí, prúd prisťahovalcov nesmeruje k nám, ale Európska únia už nepozná hranice, čo jednak neznamená, že k nám nebude smerovať aj v budúcnosti, a jednak tisíce našich ľudí sa pri práci, štúdiu či inom pobyte s týmito javmi stretávajú a mali by to mať na pamäti.

 

[wp_ad_camp_1]

Nemôžeme vynechať ani moslimskú komunitu v Rusku, na Ukrajine a už vôbec nie postsovietske ázijské republiky…

Za sovietskej éry s tým problém nebol – neuznávalo sa žiadne náboženstvo, teda ani pravoslávne či islamské, a zvyky či návyky s tým spojené sa v podstate odohrávali tajne. S rozpadom ZSSR sa uvoľnila aj náboženská tolerancia a začali sa prejavovať problémy. Nedávno som čítal v Komsomolskej pravde reportáž o dedine Belozerje v srdci Ruska. Vytvorili ju kedysi Tatári a až do polovice deväťdesiatych rokov sa tam nič zvláštne nedialo, dedina sa od iných ruských dedín nijako neodlišovala. V tom čase sa však zo Saudskej Arábie vrátilo niekoľko chlapcov, ktorí tam odišli študovať a vrátili sa s islamskou vierou v duši. Nielen v duši, ale aj na jazyku. Ich vplyvom sa dedina s tritisíc obyvateľmi zmenila na islamskú. Jedenásť učiteliek si od Nového roka vlasy zahalilo bielou šatkou a nosili ju aj po tom, ako v roku 2014 minister školstva vydal nové nariadenie o zákaze nosiť verejne náboženské symboly. Riaditeľ školy, ktorý tam pôsobí od roku 1985, proti tomu nič nezmohol, nemá za ne ani náhradu. Z peňazí miestnych sa tam postavilo osem mešít a idey aj zvyky islamu sa šíria do ďalších dedín, v ktorých žijú Tatári. Myslím, že som už o tomto príklade raz hovoril, ale znovu ho opakujem ako symbol toho, že skôr sa pravoslávni integrujú do islamu než naopak.

 

[wp_ad_camp_1]

 

Ako vidíte ďalšiu spoluprácu Nemecka a Ruska a Ruska a Francúzska?Pokiaľ hovoríme o politikoch, vrcholných predstaviteľoch týchto krajín, nachádzajú k sebe cestu napriek rôznym dočasným výkyvom pomerne ľahko. Francúzsky prezident Emmanuel Macron obedoval či večeral s ruským prezidentom Vladimirom Putinom nielen v Petrohrade, ale aj v reštaurácii v Eiffelovej veži, Merkelová sa s Putinom oslovujú krstným menom a tiež sa snažia udržiavať kontakt. Nejde len o oficiálne dodávky surovinových zdrojov, ale ruskí oligarchovia ich vyvážajú aj ilegálne, a to dokonca v hodnote triliónov dolárov. Tie potom investujú v západnej Európe a nadväzujú tak na minulé tradície. Keď som bol za svojím priateľom v Baden-Badene, prekvapilo ma, že na kolonáde som najčastejšie počul oslovenie „vaše prevoschoditelstvo“ – sústreďujú sa tam nielen bývalí ruskí emigranti, ale aj ich potomkovia. Vo francúzskom prímorskom meste Nice patrí osemdesiat percent víl Rusom a toľko isto miestnych reštaurácií. Aj to je forma „spolupráce“, ak chcete použiť tento výraz. Takže aj keď sa vzájomne podriaďujú rôznym sankciám, toto sú toky, ktorými sa medzi sebou prepájajú tieto krajiny, nech je ich oficiálna politika akákoľvek.Vladimir Putin a Angela MerkelováVladimir Putin a Angela Merkelová  Zdroj: TASRA v tejto politike môžu byť síce rôzne dočasné výkyvy, ale realita je jednoducho taká, že Rusko, či si to ktokoľvek praje, alebo nepraje, patrí do Európy a Európa s ním musí počítať, pretože jeho izolácia by bola tým najhorším variantom. Keď sa Trump môže stretávať s najvyššími severokórejskými predstaviteľmi, pretože si uvedomuje, aký dôležitý je dialóg, má sa Európa v roku 2018 tváriť, že Rusko je len bielym miestom na mape, ako to robila ešte do polovice tridsiatych rokov? Ak sa má nejako ovplyvniť ruská politika, potom je to možné jedine dialógom, nie vzájomným mlčaním a nevraživosťou.

 

[wp_ad_camp_1]

Nie je zvláštne, že sa protestov „žltých viest“ takmer nezúčastnili čerství utečenci a bývalí prisťahovalci zo severnej Afriky a Maghrebu? Znamená to, že ich problém „miestnych“ veľmi nezaujíma? Že si síce na Vianoce a Nový rok zapália na predmestiach tie stovky áut, ale regulárneho protestu sa nezúčastňujú? „Kúpila“ si ich azda francúzska vláda svojím štedrým sociálnym programom?

Faktom je, že počiatočná sila ich hnutia opadá. Možno je to aj preto, že nemá pevnú štruktúru, vodcu, len mnoho hovorcov, ktorí sa vyjadrujú dosť nezhodne. S obyvateľmi ich spája všeobecný odpor proti rastu cien, nielen pohonných hmôt či diaľničných poplatkov. A, samozrejme, aj fakt, že prakticky každý Francúz má auto, a teda v ňom ako súčasť povinnej výbavy žltú vestu. Preto majú podporu väčšiny obyvateľov – podľa prieskumov verejnej mienky 63 až 69 percent, ale skôr morálnu než osobnou účasťou na ich akciách.

Mnohí komentátori sa snažia prirovnávať toto hnutie k iným protestným akciám, ktoré aj v minulosti zachvátili Francúzsko. Ale nedarí sa im to, pretože nejde o politickú akciu s jasnou podporou niektorých strán, nejde ani o sociálny jav s tým, že sa ho zúčastnia len niektoré kategórie obyvateľov. Je to hnutie živelné a tým pre Francúzsko atypické, ale pritom typicky francúzske. Prečo by sa ho zúčastnili noví prisťahovalci, keď väčšinou nemajú ani autá, ani hlasovacie právo či iné puto k verejným inštitúciám? Pretože je to hnutie živelné, je tiež dravé, aké živelné sú požiar či povodeň. Preto sa ho noví prisťahovalci skôr boja, než aby ich mobilizovalo na to, aby sa pripojili. O to ľahšie by ich mohli úrady vyhostiť a preto predsa neutekali zo svojich domovov.

Na Ukrajine sa v marci chystajú prezidentské voľby. Má to podľa vás Porošenko „spočítané“ a Tymošenková „isté“?

Nikdy som nestaval, netipoval si, a preto ani v tomto prípade nechcem stavať na niektorého z kandidátov. Neviem ani, ako sa skončí Porošenkom vyhlásený výnimočný stav. Pre Ukrajinu by bolo najlepšie, keby sa objavil nový, „neopotrebovaný“ kandidát, akým bol napríklad v prípade Francúzska Macron, hoci je ešte dnes ťažké odhadovať, či to bol dobrý, alebo menej dobrý ťah. Rozdiel však už je aj v tom, že ukrajinský prezident nemá zďaleka toľko právomocí ako francúzsky. A hlavne ukrajinská politika sa dnes už neriadi z Kyjeva, čo je na tom ten najsmutnejší fakt. Takže asi nebude také dôležité, kto v nich vyhrá, ako skôr to, akou alebo čou politikou sa bude riadiť. Mal by sa riadiť ukrajinským záujmom, ale vie vôbec niekto za daných podmienok, čo je ukrajinským záujmom? Veď svoju suverenitu Ukrajina už dávno stratila – na Majdanoch aj inde. A vyburcovať z hrobu nového Banderu tiež nie je možné. V akej uniforme by vlastne bojoval?

ZDROJ (1)

[wp_ad_camp_1]
Líbil se vám článek? Pošlete ho dál
4 Komentáře
Řadit dle: nejnovější
Řadit dle: nejstarší Řadit dle: počtu reakci
Inline Feedbacks
Zobrazit všechny komentáře