Ako sa zo SPOLOČNOSTI Katolícka cirkev stala „spoločnosť v likvidácii.“ 2. díl

Každému je známe, že Katolícka cirkev má ako SPOLOČNOSŤ centralizovanú hierarchickú štruktúru (ako jediné veľké svetové náboženstvo). Na jej čele stojí ako „najvyššia cirkevná autorita“ alebo „najvyššia cirkevná vrchnosť“ rímsky veľkňaz (pápež). On túto svoju autoritu zveruje vo svojom mene biskupom a biskupi ju zverujú farárom: „Rímsky veľkňaz na základe svojej úlohy má moc nielen nad celou Cirkvou, ale dostáva primát riadnej moci aj nad všetkými partikulárnymi cirkvami a ich zoskupeniami, čím sa totiž súčasne upevňuje a vyhradzuje vlastná, riadna a bezprostredná moc, ktorú biskupi majú nad partikulárnymi cirkvami, zverenými ich starostlivosti (kán. 333 § 1 CIC). Rímskemu veľkňazovi vo vykonávaní jeho úlohy pomáhajú biskupi, ktorí môžu s ním spolupracovať rozličnými spôsobmi, medzi ktoré patrí Synoda biskupov.

[wp_ad_camp_2]

Okrem toho sú mu na pomoci otcovia kardináli, ako aj iné osoby, a podľa potrieb doby rozličné inštitúcie; všetky tieto osoby a inštitúcie vykonávajú úlohu, ktorá je im zverená, v jeho mene a jeho autoritou pre dobro všetkých cirkví podľa noriem určených právom (kán. 334 CIC). Biskupi, ktorým je zverená starostlivosť o nejakú diecézu, sa nazývajú diecézni; ostatní sa nazývajú titulárni (kán. 376 CIC) (pozn: Biskup spravujúci diecézu = ordinár). Farnosť je určité spoločenstvo veriacich, natrvalo ustanovené v partikulárnej cirkvi, … je pod autoritou diecézneho biskupa zverená farárovi ako jeho vlastnému pastierovi (kán. 515 § 1)“.

Takže veľmi dôležitý pojem pre každého akcionára SPOLOČNOSTI, teda člena Katolíckej cirkvi je pojem „kompetentná cirkevná autorita“ alebo „kompetentná cirkevná vrchnosť“. Keďže ide o hierarchickú štruktúru je veľmi dôležité pochopiť schému hierarchickej štruktúry „kompetentnej cirkevnej autority“ alebo „kompetentnej cirkevnej vrchnosti“ SPOLOČNOSTI. Pre drobných akcionárov SPOLOČNOSTI platí, že „Veriaci majú právo, aby sa so svojimi potrebami, najmä duchovnými, a so svojimi žiadosťami obracali na pastierov Cirkvi (kán. 212 § 2)“. V zmysle iných noriem CIC alebo v zmysle iných noriem Spoločnosti Katolícka cirkev sa každý jej člen, teda drobný akcionár, má obracať na „kompetentnú cirkevnú vrchnosť“ alebo „kompetentnú cirkevnú autoritu“, čo v praxi znamená, že sa má obracať na svojho farára alebo ordinára (podľa miesta kánonického trvalého alebo prechodného bydliska).

[wp_ad_camp_2]

Potvrdzuje to aj dokument Pápežskej rady pre výklad zákonov zo dňa 13.6.2006, zverejnený v úradnom vestníku Acta Apostolicae Sedis s názvom ACTUS FORMALIS DEFECTIONIS AB ECCLESIA CATHOLICA a číslom Prot. N. 10279/2006 k vykonaniu úkonu formálneho odpadnutia od Katolíckej cirkvi. Okrem iného sa v ňom uvádza, citujem: „Okrem toho sa vyžaduje, aby bol tento akt prejavený zúčastnenou stranou v písomnej forme, pred kompetentnou autoritou Katolíckej cirkvi: Ordinárom alebo vlastným farárom, ktorý je kvalifikovaný urobiť úsudok týkajúci sa existencie alebo neexistencie vôle…“. Je teda zrejmé, že ak niekto z uvedenej schémy hierarchickej štruktúry SPOLOČNOSTI koná ako „kompetentná cirkevná autorita“ alebo „kompetentná cirkevná vrchnosť“, tak vtedy nekoná ako jednotlivec, ale koná v mene Katolíckej cirkvi ako inštitúcie, teda koná v mene SPOLOČNOSTI ako inštitúcie.

Prípady, kedy ide o takéto konanie detailne definuje v Rímskokatolíckej cirkvi Kódex kánonického práva (CIC) a v prípade Gréckokatolíckej cirkvi Kódex kánonov východných cirkví (CCEO). SPOLOČNOSŤ sa ako PREVÁDZKOVATEĽ laboratória už od svojho založenia riadila Prevádzkovým poriadkom laboratória. V dnešnej forme SPOLOČNOSTI bol tento Prevádzkový poriadok obsiahnutý práve v uvedených kódexoch. Bol ich neoddeliteľnou vnorenou súčasťou. No a práve jednou z najdôležitejších noriem týchto kódexov bola ochrana SPOLOČNOSTI ako inštitúcie. Spoločnosť mohla byť ako inštitúcia ohrozená konaním konkrétnej osoby iba vtedy, keď táto osoba konala voči iným akcionárom SPOLOČNOSTI ako „kompetentná cirkevná autorita“ alebo „kompetentná cirkevná vrchnosť.“ Preto bolo takéto konanie veľmi dôsledne regulované.

Prvou reguláciou bola nevedomosť akcionárov SPOLOČNOSTI. Druhou reguláciou boli veľmi rozsiahle obmedzenia možností kedy konkrétna osoba mohla konať voči iným akcionárom SPOLOČNOSTI ako „kompetentná cirkevná autorita“ alebo ako „kompetentná cirkevná vrchnosť“ tak, aby sa minimalizovalo riziko upretia nejakého práva vyplývajúceho z príslušného kódexu. V praxi prišli drobní akcionári SPOLOČNOSTI (členovia Katolíckej cirkvi) do styku so svojim farárom konajúcim ako „kompetentná cirkevná autorita“ alebo ako „kompetentná cirkevná vrchnosť“ napr. pri vlastnom sobáši alebo pri krste svojho dieťaťa. So svojim ordinárom, teda diecéznym biskupom konajúcim ako „kompetentná cirkevná autorita“ alebo ako „kompetentná cirkevná vrchnosť“ mohli prísť do styku pri birmovke. Pri takýchto úkonoch mohlo prísť len veľmi ťažko k obmedzeniu práv iných drobných akcionárov SPOLOČNOSTI.

[wp_ad_camp_2]

Ďalšou oblasťou, pri ktorej bolo potrebné myslieť na ochranu SPOLOČNOSTI bola oblasť zákonného vymáhania a obhajovania práv drobných akcionárov SPOLOČNOSTI: „Veriacim prislúcha, aby si práva, ktoré v Cirkvi majú, zákonne vymáhali a obhajovali na kompetentnom cirkevnom fóre podľa normy práva. Veriaci majú taktiež právo, aby v prípade, že ich kompetentná vrchnosť predvoláva na súdne konanie, boli súdení pri zachovaní predpisov práva, ktoré treba uplatňovať s právnou miernosťou (kán. 221 § 1-2 CIC).“ Kódex kánonického práva tu dáva drobným akcionárom spoločnosti veľmi závažné právo. V zmysle uvedeného môže napríklad drobný akcionár spoločnosti trestnou žalobou žalovať iného drobného akcionára SPOLOČNOSTI, ktorý zneužil autoritu SPOLOČNOSTI potrebnú na plnenie cirkevnej úlohy, ktorou ho SPOLOČNOSŤ prostredníctvom „kompetentnej cirkevnej autority“ alebo „kompetentnej cirkevnej vrchnosti“ poverila vykonávať: „Kto zneužíva cirkevnú moc alebo úlohu, má byť potrestaný podľa závažnosti úkonu alebo opomenutia nevynímajúc odňatie úradu, ak za takéto zneužitie nie je už zákonom alebo príkazom stanovený trest (kán. 1389 § 1 CIC).“

Tak napríklad každý katechéta, teda učiteľ náboženstva na to, aby mohol učiť náboženstvo, potrebuje od svojho ordinára, teda diecézneho biskupa, poverenie na plnenie cirkevnej úlohy (učenia náboženstva). Toto poverenie sa nazýva „kánonická misia.“ Ak katechéta sexuálne zneužije svoju maloletú žiačku, tak v zmysle vyššie uvedenej normy Kódexu kánonického práva môže rodič takto postihnutého maloletého dieťaťa, ako drobný akcionár SPOLOČNOSTI, podať na katechétu u „kompetentnej cirkevnej autority“ alebo „kompetentnej cirkevnej vrchnosti“ trestnú žalobu. Kódex kánonického práva z dôvodu ochrany SPOLOČNOSTI veľmi presne definuje celú procedúru.

[wp_ad_camp_2]

V prvom rade „kompetentnou cirkevnou autoritou“ alebo „kompetentnou cirkevnou vrchnosťou“ je v takomto prípade diecézny biskup: „Diecézny biskup má právo a povinnosť riadiť sebe zverenú partikulárnu cirkev mocou zákonodarnou, výkonnou a súdnou podľa normy práva (kán. 391 § 1 CIC). Zákonodarnú moc vykonáva sám biskup; výkonnú moc uplatňuje buď sám, alebo cez generálnych alebo biskupských vikárov podľa normy práva; súdnu moc buď sám, alebo cez súdneho vikára a sudcov podľa normy práva (kán. 391 § 1 CIC). Biskup, keďže musí chrániť jednotu celej Cirkvi, je zaviazaný napomáhať disciplínu, spoločnú celej Cirkvi a preto má vyžadovať zachovávanie všetkých cirkevných zákonov (kán. 392 § 1 CIC).

Diecézny biskup má právo zastupovať diecézu vo všetkých jej právnych záležitostiach (kán. 393 CIC).“ Súčasne pre neho platili aj tieto ďalšie právne normy: „Keď samosudca alebo predseda kolegiálneho tribunálu zistili, že predmet patrí do ich kompetencie a ani žalobcovi nechýba zákonná spôsobilosť vystupovať na súdnom konaní, musia čím skôr svojím dekrétom žalobný spis buď prijať, alebo zamietnuť (kán. 1505 § 1). Ak sudca do mesiaca od predloženia žalobného spisu nevydal dekrét, ktorým žalobný spis prijíma alebo zamieta podľa normy kán. 1505… (kán. 1506 CIC). Pozn.: mesiac má podľa normy CIC 30 dní.“ V praxi to znamená toľko, že ak drobný akcionár SPOLOČNOSTI podá trestnú žalobu svojmu diecéznemu biskupovi, tak diecézny biskup vystupuje voči takémuto drobnému akcionárovi ako „kompetentná cirkevná autorita“ alebo „kompetentná cirkevná vrchnosť“. Znamená to, že takýmto spôsobom koná voči drobnému akcionárovi SPOLOČNOSŤ ako inštitúcia.

Nejde pritom o konanie diecézneho biskupa ako jednotlivca (ak ten istý diecézny biskup sexuálne zneužije niektorého iného akcionára spoločnosti, tak v takom prípade ide iba o delikt jednotlivca a nie delikt SPOLOČNOSTI ako inštitúcie). Ak v takomto prípade diecézny biskup odmietol prijať alebo zamietnuť žalobný spis, tak je to priame ohrozenie SPOLOČNOSTI lebo delikt spáchala voči svojmu drobnému akcionárovi SPOLOČNOSŤ ako inštitúcia, čo je už je pre SPOLOČNOSŤ veľký problém.

[wp_ad_camp_2]

Prevádzkový poriadok laboratória zakomponovaný v kódexoch Katolíckej cirkvi však myslel aj na takúto hrozbu a tak zaviedol ďalšiu podmienku, ktorá spolu s odkladným účinkom trestu voči SPOLOČNOSTI za takýmto spôsobom spáchaný delikt umožňovala SPOLOČNOSTI napravenie takejto „chyby“ počas doby odkladného účinku, čím by dosiahla zrušenie trestu voči spoločnosti: „Ak sudca do mesiaca od predloženia žalobného spisu nevydal dekrét, ktorým žalobný spis prijíma alebo zamieta podľa normy kán. 1505, stránka, ktorá má na tom záujem, môže sa dožadovať, aby si sudca splnil svoju úlohu; ak však sudca jednako mlčí, po nevyužitom uplynutí desiatich dní od podania žiadosti sa písomný návrh má pokladať za prijatý (kán. 1506 CIC).“ „V dekréte, ktorým sa prijíma žalobný spis žalobcu, sudca alebo predseda musí volať ostatné stránky na súdne konanie čiže ich predvolať na dosvedčenie sporu, stanoviac, či musia odpovedať písomne alebo či sa musia k nemu dostaviť na zosúladenie pochybností. Ak však z písomných odpovedí zistí potrebu stránky zvolať, môže to stanoviť novým dekrétom.

Ak sa žalobný spis považuje za prijatý podľa normy kán. 1506, dekrét o predvolaní na súdne konanie sa musí vydať do dvadsiatich dní od predloženia žiadosti, o ktorej sa hovorí v tom istom kánone. (kán. 1507 § 1-2 CIC)“. Táto ďalšia podmienka spočíva v tom, že drobný akcionár spoločnosti, ktorý podal trestnú žalobu sa môže dožadovať, aby si diecézny biskup ako sudca splnil svoju úlohu. Problém pre spoločnosť vzniká vtedy, ak diecézny biskup konajúci ako „kompetentná cirkevná autorita“ alebo „kompetentná cirkevná vrchnosť“ si nesplní svoju úlohu ani po takejto výzve drobného akcionára a do dvadsiatich dní od predloženia žiadosti, v ktorej sa drobný akcionár dožadoval splnenia úlohy diecéznym biskupom nevydá dekrét o predvolaní na súdne konanie. To, aby nastala až takáto nebezpečná situácia voči spoločnosti bolo veľmi málo pravdepodobné.

[wp_ad_camp_2]

Aj samotný Kódex kánonického práva mal však jednu medzeru. Normatívne neobmedzil koľko dní má drobný akcionár spoločnosti na to, aby sa u diecézneho biskupa dožadoval splnenia jeho úlohy. Vďaka tejto medzere to SPOLOČNOSŤ v mojom prípade neustrážila a spáchala delikt ako inštitúcia (v tomto prípade síce procesný, ale veľmi dôležitý). Následkom bol trest pre SPOLOČNOSŤ ako inštitúciu. V dôsledku ukončenia platnosti Prevádzkového poriadku laboratória po dlhých tisícročiach SPOLOČNOSŤ prestala byť jeho SPRÁVCOM. Zo SPOLOČNOSTI sa tak stala „spoločnosť v likvidácii“ (vrátane všetkých jej „dcérskych spoločností“ vytvorených počas doby jej pôsobenia). SPOLOČNOSŤ tak nakoniec skončila na procedurálnej chybe. Neskončila na tom množstve násilia a deliktov, ktoré páchali jej členovia. Vždy sa našlo dosť aktívnych jednotlivcov bažiacich po moci, majetku a peniazoch, ktorí urobili za SPOLOČNOSŤ špinavú prácu a ktorí nehľadeli na časné a večné tresty (karmické tresty) za páchanie svojich zločinov. Tieto zločiny tak páchali iba ako jednotlivci – jednotliví drobní akcionári. SPOLOČNOSŤ ako inštitúcia aj napriek tomu nemiernemu množstvu násilia v pozadí, ktorého stála zostala čistá.

Sepsal PP