Autor je ešte živý, sloboda slova umiera

Reakcia na udalosť býva občas dôležitejšou ako udalosť samotná. Salman Rushdie, indicko-pakistansko-britsko-americký spisovateľ, zrejme prežije pokus o atentát. Tak či onak pätnásť bodných rán je pre 75ročného muža „riadna nálož“.

To hlavné, čo stelesňuje meno Rushdie, je princíp alebo možno fantóm „slobody prejavu“.

Koniec jednej doby

Obdobne ako v roku 1980 po vražde Johna Lennona, mimochodom tiež v New Yorku, možno hovoriť o konci jednej éry. Vtedy sa zavŕšili dve desaťročia radikálneho šialenstva mladej generácie, ktoré sa prehnalo celým svetom. Lennon bol jedným z jeho hlavných symbolov a ideológov.

Rushdie sa stal jedným z kľúčových ideológov a symbolov nasledujúcej éry. Obdobia neúprosného nástupu celoplanetárnej globalizácie. Svetoznámym sa stal rozsudkom smrti. Za knihu Satanské verše z roku 1988 ho naň uvalil iránsky ajatolláh Chomejní.

Údajne bola namierená proti islamu a jeho prorokovi. Spisovateľ sa desať rokov ukrýval pod ochranou britskej polície.

Nepochopený?

Rushdie ale vo svojej autobiografickej knihe Joseph Anton vysvetľuje, že kniha je o niečom úplne inom. O globalizme. O tom, čo zažíva migrant pri prechode z jednej civilizácie do druhej. Čo sa pritom deje v jeho hlave.

O „divokej zmesi bohov“. O niekedy až „strašidelnom miešaní ideológií“. Takže to vyzerá tak, že spisovateľa odsúdili ľudia, ktorí knihu podľa všetkého ani nečítali. Prípadne ju neboli schopní pochopiť.

Sám Rushdie je pritom priam „stelesnením“ tejto globalistickej zmesi myšlienok. Je to „človek fenomén“. Ide zrejme o jedného z najtalentovanejších spisovateľov našej doby. Ako povedzme Španiel Arturo Pérez-Reverte. To, čo Rushdie dokáže so slovami, postavami a obrazmi je jednoducho úchvatné.

Ideológ Rushdie

Zároveň sa ale stal akousi „karikatúrou orientálca“. Po emigrácii sa totiž stal čistokrvným „západniarom“. Dokonca učí miestnych, ako byť ozajstným obyvateľom Západu.

Je stelesnením doslova všetkých povinných presvedčení. Teda od demokracie cez liberalizmus až po globalizáciu. Teda všetkého, čo priviedlo Západ k terajšej katastrofe. A samotné USA na pokraj občianskej vojny.

Čo len opäť raz potvrdzuje známy fakt. Akýkoľvek dar umeleckej zručnosti nezaručuje „zmysluplné“ politické názory. Čo prirodzene nespochybňuje umelcove kvality. A naopak. „Správny“ politický postoj automaticky nezaručuje umeleckú úroveň.

Rushdie nie je nepriateľom islamu. Ako správny globalista je totiž nepriateľom všetkých náboženstiev. Načo náboženstvo, tradície a stará kultúra. Veď pre globalistov je „všetko rovnaké“.

Zámienka pre vojnu s Iránom?

Britská polícia, ktorá ho strážila, mu poskytovala príležitosti osloviť veľké i malé publikum. Hoci celé to publikum mohli fanatici vyhodiť do vzduchu. Nielen jeho, ale aj mnoho nevinných ľudí.

Západ sa nejako nechal uniesť svojimi súčasnými vojnami a provokáciami. Zabudol, že len pred dvoma desaťročiami považoval zúrivý džihádizmus za hlavnú hrozbu. Zahraničnú i vnútornú. Na um sa tlačí, či snáď nejde o sprisahanie. Či náhodou niekto vo Washingtone nechce usporiadať ďalšiu vojnu. Tentoraz s Iránom. Nevadí, že útočníkom bol americký občan libanonského pôvodu. Iste za tým stojí Irán.

Sloboda prejavu?

Roky sa americké debaty uberali iba jedným smerom. Kontrolou batožiny na letiskách. Koľko času zostáva, kým bude každý, kto chce diskutovať o knihách, nútený vyzuť si topánky? Vysvetľovať, že má v kolene kovovú protézu. Či vyliať obsah fľaše?

„Demokratický“ The Washington Post kritizuje republikánske štáty za „prenasledovanie“ myšlienok LGBT. V čom sa ale v skutočnosti líši liberálna ideológia od džihádistického fanatizmu. Tiež predsa každému ukladá „povinné názory“.

Slobode prejavu sa dostala odpoveď v podobe zákonov o urážke na cti. Ak ste niečo povedali a niekto sa cíti byť urazený, potom ste na vine vy, nie urazený.

Po nástupe mocného internetu sa „to“ ešte celé skomplikovalo. Ktokoľvek už môže šíriť čokoľvek. Aj keď nezákonné, ale technicky nestíhateľné. Ku cti Rushdiemu slúži, že sa pod svoju knihu nebál podpísať vlastným menom.

Nová doba – Sloboda slova, ale len anonymne

Hovorte si čo chcete, ale nie pod vlastným menom. Všetci sa navzájom svorne urážajú a nenávidia. A nie iba na demokratickom Západe. V našej dobe sa tak postupne stali spisovatelia, básnici, filozofi a dokonca i politici v podstate zbytoční.

Máloktorí sa ešte odvážia povedať „niečo“ otvorene.

Preložil g. / Zdroj: RIA Novosti