Sebazničenie západnej kultúry sa začalo pred desiatkami rokov. Psychoanalýza na to pozná výraz „destrudo“. Ide priam o „túžbu po sebazničení“. Možno ju pozorovať v európskych knihách, filmoch či predstaveniach. A najnovšie už i v klasickom umení.

Kristus „plačúci výkaly“

V roku 2012 pripravilo litovské národné Činoherné divadlo predstavenie Tvár Božieho Syna. Režíroval ho Talian Romeo Castellucci. V inscenácii sa syn stará o otca, ktorý trpí problémami s vylučovaním. Súčasťou scény je i kópia Kristovej tváre z obrazu Antonella de Messina Spasiteľ sveta. Uprostred predstavenia, keď otec a syn opustia pódium, sa z Kristovej tváre začne liať hnedá tekutina podobná ľudským výkalom.

Nechutné rúhanie vzbudilo pobúrenie ešte pred premiérou. Vo Vilniuse sa konali protesty. Predstavenie odsúdili i niektorí litovskí politici. Vyzvali k jeho bojkotu. Nepomohlo.

Zastaviť predstavenie nedokázal ani Vatikán. Ten ho označil za svätokrádež. Protestovali i berlínsky arcibiskup kardinál Rainer Maria Velki či vilniuský arcibiskup kardinál Audris Juozas Bachkis. Napriek tomu uviedli inscenáciu mnohé európske divadlá.

Kristus „terorista“

Argentínsky režisér Rodrigo Garcia zasa naštudoval hru Piknik na Kalvárii. Čo „vyhnalo“ protestovať do ulíc tisíce francúzskych katolíkov. Garcia predstavil kresťanskú ikonografiu v obrazoch teroru. Krista prirovnal k teroristovi.

Protestujúci niesli plagáty ako „Nedotýkaj sa môjho Krista!“. Či „Francúzsko je kresťanský štát a taký musí zostať!“. Lenže Francúzsko už vtedy dávno nebolo kresťanské.

Kristus „homosexuál“

Všetky tieto „umelecké počiny“ prekonala hra „Telo Krista“ aténskeho divadla Hitirio. Tiež v roku 2012. Režíroval ju Albánec Laertes Vassiliou. Ježiša a apoštolov stvárnil ako homosexuálov.

Asi tristo ľudí sa vtedy pokúsilo dostať do divadla a prerušiť premiéru. Polícia ich vyviedla pomocou slzného plynu. Zrážky medzi gréckymi kresťanmi a políciou sa niekoľkokrát opakovali. Hra bola nakoniec stiahnutá. Mimochodom. V Grécku stále platí zákon, ktorý trestá rúhanie odňatím slobody až na dva roky.

Hranice medzi dobrom a zlom padli

Zmazané boli i hranice medzi morálnym a nemorálnym. Režiséri „kresťanskej Európy“ majú rozviazané ruky. Neustále prichádzajú s „novými nápadmi“, ktorými skúšajú, čo je ešte prípustné v otázkach viery. Na deti už od útleho veku útočia rôzne knihy a výjavy plné „kultúry tolerancie“.

„Normálny“ dnes znamená byť „tolerantný“ ku zlu

Príklad. V americkom v divadle v Minneapolise stopli predstavenie Popolušky. „Nezodpovedala terajším normám rozmanitosti, rovnosti a zapojenia menšín“. Teda preto, že v nej hralo až 98% bielych hercov. Ak to tak pôjde ďalej, tak pre ďalšiu generáciu bude úplne „normálne“, že ženy ako Anna Boleynová, Anna Kareninová a Margarita z Anjou boli černošky.

Kráska a zviera – „Kráskou“ je tučná lesbická černoška

Divadelné centrum Olney v americkom Marylande zasa nemá problém obsadiť do úlohy krásky v rozprávke Kráska a zviera „bodypozitívnu“, teda tlstú, čiernu modelku. Tá na každom kroku pritom nezabúda pripomínať, že je lesbička. Tolerancia v praxi.

„Bezpohlavná“ Janka z Arku

Dokonca i londýnske Shakespearovo divadlo pripravilo predstavenie s „nebinárnou“ teda bezpohlavnou Johankou z Arku. V podkladoch k ich hre nie je zrejmé, či je hrdinská francúzska „ona“ alebo „on“.

Hru „napísala“ či „napísal“ ktosi pod menom Charlie Josephine. Tiež bezpohlavná osoba. Frank Furedi, čestný profesor sociológie na univerzite v Kente, uviedol, že takáto interpretácia nezodpovedá historickej realite. Podľa neho ide o „drancovanie histórie s cieľom legitimizovať to, čo sa tu teraz deje“.

„Rasisti“ Mozart a Beethoven

Na najstaršej univerzite na Britských ostrovoch v Oxforde vyhlásili klasickú hudbu za „rasistickú“. Niektorí profesori sa domnievajú, že učebné osnovy propagujú „myšlienky bielej nadvlády“.

Že je v nich „príliš veľa Mozarta a Beethovena“. Obaja totiž boli nielen že bieli, ale aj „cynicky komponovali počas obdobia otroctva“. Navrhujú, aby bola výuka hrania na klávesové nástroje a dirigovanie voliteľné. Keďže „to všetko dáva veľký dôraz na bielu európsku hudbu. Ide o propagandu bielej hegemónie. Čo môže študentom s inou farbou pleti spôsobiť obrovské nepohodlie“.

Preto navrhujú takéto klasické hudobné notácie odstrániť z učebných osnov. Pretože podľa nich učitelia venujú príliš veľkú pozornosť európskemu hudobnému dedičstvu. Teda „bielej kultúre“. Oxford navyše uvažuje, že bude klásť ešte väčší dôraz na „neeurocentrické“ hudobné tradície. Ako hip-hop a jazz. A tiež na hudbu „zanedbávanej“ africkej menšiny.

Telá belochov „rozrušujú“ ostatných Európanov

Severná škola moderného tanca, ktorá je súčasťou Londýnskeho konzervatória tanca a drámy, dospela k záveru, že „telá bielych často odpudzujú mladých európskych ľudí, ktorí nezodpovedajú tomuto estetickému ideálu“.

Vedúcej oddelenia konzervatória Francesce McCarthy sa tiež nepáči „rodové pomenovanie balerína a sólista“. Rodovo neutrálne je podľa nej „oni“.

Žiadne náhody, ale premyslený plán

Už dávno nejde o sériu náhodných imbecilít a tmárstva. Na Západe totiž dochádza k účelnému a premyslenému ničeniu pôvodnej kultúry. A tým i vražde „človeka rozumného“.

Preložil g. / Zdroj: Fond strategickej kultúry

Líbí se vám článek? Můžete ho sdílet se svými přáteli.