Ruská federácia vyhlásila úplnú zvrchovanosť – aj takto sa dajú interpretovať výsledky minulotýždňového ruského referenda. Ríšske masmédiá si to akiste len náhodou neráčili všimnúť, ale to sotva niekoho prekvapuje.

Občania Ruskej federácie si minulý týždeň odsúhlasili zmeny v ústave. O čom tá zmena bola? Nebolo to nič viac a nič menej, než deklarácia skutočnej nezávislosti Ruska od vonkajšieho, diaľkového riadenia. Po tridsiatich rokoch fungovania na základe Jeľcinovej „vazalskej“ ústavy má Rusko ústavu naozaj zvrchovaného a plne nezávislého štátu.

 

 

Ľudia v dôležitých funkciách musia mať iba ruské občianstvo, nesmú mať trvalý pobyt ani účty a významné majetky v zahraničí. Žiaci prvého stupňa základných škôl majú počas vyučovania nárok dostávať bezplatne teplú stravu. Manželstvo je zväzok muža a ženy. Ruský národ a ruský jazyk hrá vo federácii štátotvornú úlohu. Nie je povolené spochybňovať a prekrúcať hrdinské obdobia histórie. Ruská federácia môže vyhlásiť nejaké územie za „federálny región“ s federálnou správou a nesmie sa vzdať akéhokoľvek svojho územia. Štát garantuje rast dôchodkov a sociálnej podpory, povinné sociálne poistenie a ďalšie sociálne benefity. A tak ďalej, a tak ďalej…

Výsledkom novo prijatých zmien v ústave (tých dôležitých tam má byť okolo dvesto) okrem iného je, že krajina bude oveľa menej náchylná na ovplyvňovanie a rozvracanie zvonka – a to sa ríšskym médiám, samozrejme, nepáči. A preto nahlas kričia. Západ, ale aj piata kolóna v Rusku prezentuje celotýždňové referendum so slušnou účasťou 68 percent voličov, z ktorých 78 percent vyjadrilo súhlas so zmenami v ústave, ako fintu, pomocou ktorej si 67-ročný Putin zabezpečil, aby mohol vládnuť ešte ďalších 12 rokov – čiže prakticky doživotne.

Toto je vec, ktorú spomedzi celého radu naozaj dôležitých zmien spomínajú ako tú najdôležitejšiu: že jedna osoba má kandidovať na funkciu prezidenta najviac počas dvoch volebných období – nielen po sebe, ale celkovo. Vtip je v tom, že sa to berie odteraz, teda na doterajšie Putinove funkčné obdobia sa vzťahuje takpovediac „amnestia“. No a práve toto ich privádza do zúfalstva: že nimi tak nenávidený líder Ruska, symbol celoplanetárneho odporu proti svetovláde Ríše, bude môcť byť ešte dvanásť rokov v čele Ruskej federácie.

 

 

Aby sa v médiách príliš nehovorilo o novej ruskej ústave, aby sa ľudia náhodou nezačali zaujímať o to, čo a prečo sa v ústave zmenilo, a náhodou neprišli na to, že tie zmeny vôbec neboli také strašné, ako naznačujú ríšske masmédiá, ale naopak, mnohé z nich by privítali s uznaním a potleskom, dalo sa očakávať, že sa teraz vynoria nové zástupné témy na démonizovanie Ruska. A hneď sa aj niektoré objavili: patrí medzi ne napríklad mediálny cirkus okolo vraždy Čečenca v Rakúsku, za ktorú boli vraj zadržaní dvaja ľudia pôvodne z krajín Ruskej federácie, možno tiež Čečenci.

Americké médiá a niektorí demokratickí politici tiež začali nahlas obviňovať Rusko, že si u Talibanu objednáva vraždy amerických vojakov v Afganistane. Myšlienka, že by niekto z Ruska platil Talibancom za vraždenie Američanov – akoby Talibanci nemali dosť vlastných dôvodov zabíjať okupantov – je aj na americké pomery nezvyčajne „inteligentná“, a ako sa dalo čakať, nie sú o tom ani žiadne dôkazy. To však nič nemení na tom, že Američania sa chystajú Rusov potrestať.

Ako? Správne – no ako inak, predsa sankciami. Je obdivuhodné, koľko ich ešte majú na sklade: človek by povedal, že už dávno sú sankcie uložené na všetko, na čo sa dalo. Ešte zaujímavejšie však je, že niekoho ešte stále táto trápna hra baví. Na Rusov, ani na zvyšok sveta totiž už dávno nerobí naozaj žiadny dojem, okrem pocitu trápnosti…

Rusko iste nie je nejaký učebnicový vzor demokracie v podobe, v akej ju dnes učia na značkových západných školách. Otázka však je, či je o niečo lepší ten spôsob, ako demokraciu, či skôr „demokraciu“ chápe Západ, s jeho štruktúrami „deep state“, s jeho imperiálnymi vojnami, farebnými revolúciami, miliónovými demonštráciami s vodnými delami (prosím, nezamieňať silu ekonomickej základne s mierou férovosti spoločenského usporiadania).

Zmeny v ruskej ústave označujú za prejav túžby samovládcu po vládnutí. Lenže kto nie je odberateľom čiernobieleho komiksového amerického svetonázoru, ten môže v tom, čo sa odohráva v dnešnom Rusku, vidieť niečo úplne iné: geopolitický boj o moc medzi silami, ktoré chcú Rusko rozložiť a urobiť z neho súčasť (rozumej, kolóniu) Ríše, a medzi tými, ktorých môžeme nazvať vlastencami, a ktorí vidia šancu na pozitívny vývoj v osobe Vladimíra Putina.

 

 

Ak by Putinovi išlo iba o uchopenie moci, ak by bol naozaj taký totalitný vládca, prečo by to robil takto, prečo by riskoval, že v referende príde o všetko? A akú váhu vlastne má jeho možnosť kandidovať ešte dvakrát, ak prieskumy ctených agentúr hovoria, že jeho popularita údajne stále klesá? Pravda, ríšski kritici to vždy budú stavať do opačného svetla: vraj práve preto to všetko robí takto, lebo voľby aj referendum vždy vie zmanipulovať…

Zoberme si však faktickú podstatu tohto ustanovenia, ktoré Putinových nepriateľov tak rozľútostilo. Bolo by naozaj také nedemokratické, ak by obľúbený prezident smel kandidovať na funkciu hoci aj neobmedzený počet volebných období? Tu treba zdôrazniť to slovo „kandidovať“: to totiž ešte zďaleka neznamená to isté ako „byť zvolený“. Ak ľudia niekoho zvolia v demokratických voľbách, tak je to demokratické – aj keby to bol ľudožrút, aj keby mu rástli rohy, aj keby kandidoval už po desiatykrát. O tom je predsa podstata demokratickej voľby.

A ak má niekto výhrady voči skutočnosti, ktorú popisuje starý citát Johna Actona „Moc korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne“, mohol by v takom prípade uvažovať trochu dôslednejšie a aplikovať túto logiku aj (a v prvom rade) tam, kde sa skutočná moc hromadí naozaj už veľmi dlho a veľmi nekontrolovane.

Nebolo by v takom prípade namieste napríklad obmedziť aj možnosť politických strán vstupovať do vlády len v obmedzenom počte volebných období? Alebo obmedziť podobným spôsobom tú najväčšiu svetskú moc, moc ekonomickú? Napríklad majiteľom všetkých spoločností, ktoré dosahujú rozmery väčšie než rozmery rodinného podniku, obmedziť ich vlastníctvo trebárs na dve volebné obdobia? Alebo rovno urobiť raz začas úplný ekonomický reset, vziať boháčom ich majetky a dať všetky podniky do rúk tých ľudí, ktorí ich riadia, a ktorí v nich pracujú? (To všetko v rámci demokratických pravidiel a fungujúcej trhovej ekonomiky…)

Poukazovať na potenciálnu hrozbu neprimeranej koncentrácie moci v prípade celkom neškodného bodu v ruskej ústave a úplne ignorovať dynastickú plutokratickú oligarchickú podstatu reálnej moci svetovládnej západnej Ríše, ktorá po stáročia nepripustí žiadnu naozajstnú zmenu, to je také pokrytecké, také falošné, také… západniarske.

 

 

Čo sa v tieni toľko škandalizovaného ustanovenia, dávajúceho prezidentovi Putinovi možnosť ešte dvakrát kandidovať, menej spomína, je bod, ktorý je v skutočnosti omnoho závažnejší, je jednou z najdôležitejších zmien v ústave: a síce ustanovenie, že legislatíva Ruskej federácie je nadradená všetkým medzinárodným záväzkom v prípade, ak tieto sú v ňou v rozpore. Čo to v praxi znamená? Nič menej, než definitívne vyhlásenie zvrchovanosti Ruska. Rozsudky zmanipulovaných súdnych tribunálov a dobré rady „nezištných“ inštitúcií ako Medzinárodný menový fond či Svetová banka tak už nebudú pre ruské vedenie záväzné. Toto však ríšske médiá radšej príliš nerozmazávajú: ešte by totiž niekto mohol začať špekulovať, prečo to tak nemajú aj iní.

Napríklad aj Slovensko. No úprimne: nepáčilo by sa vám, keby sme si vyššie spomenuté zmeny urobili v našej ústave aj my, Slováci? Hoci aj s rizikom, že pani Čaputová by mohla kandidovať ešte dvakrát. Nie byť zvolená: kandidovať. To je rozdiel.

Ivan Lehotský | hlavnespravy.sk

 

Loading...
Líbí se vám článek? Můžete ho sdílet se svými přáteli.