;

…..jsme skutečně před obrovskou propastí a málem se jim to povedlo. Všichni jste si uvědomili, jaké následky má nejen Fukhushima, zaplavení moří mořem umělohmotných obalů, kůrovec uměle nasazený po celé Čr, likvidace průmyslu a mnohé jiné….

12:27

Smyslem celého plánu bylo zničit planetu Zemi a hlavně život na ní, jak neustále opakuji bylo naprogramováno KARDINÁLEM JUDASEM a 23 bratry s 6 padlými anděli dle mota, po nás potopa…..

Přeji Vám příjemné počteníčko…..

Doteraz mi nenapadlo preložiť filozoficko-politický traktát, ale tento sa mi javí ako výnimočný – aktuálny a zrozumiteľný. Autorom článku je pán Jonathan Cook a bol publikovaný v Global Research.

 

Skupina 30 uznávaných intelektuálov, spisovateľov a historikov publikovala manifest lamentujúci nad bezprostredne hroziacim kolapsom Európy a jej údajne Osvieteneckými hodnotami liberalizmu a racionalizmu. Idea Európy, varujú, „sa rozpadá pred našimi očami“, ako sa Británia pripravuje na Brexit a „populistické a nacionalistické“ strany vyzerajú prichystané na rozsiahle prírastky vo voľbách na celom kontinente.

 

 

Tento short manifesto bol publikovaný v Európskych domácich časopisoch a novinách liberálnej elity ako napríklad the Guardian.

„Teraz musíme bojovať za ideu Európy, alebo zahynúť pod vlnami populizmu,“ píše sa v ich dokumente.

Zlyhanie by znamenalo „roztrpčenie, nenávisť, a ich pohrebný sprievod smutného utrpenia nás obkľúči a potopí.“

Ak sa tendencia nedá presmerovať, voľby cez celú Európsku Úniu budú „najkatastrofálnejšie aké sme kedy poznali: víťazstvo pre ničiteľov; hanba pre tých ktorí stále veria na dedičstvo ľudí ako Erasmus, Dante, Goethe, a Comenius; pohŕdanie pre inteligenciu a kultúru; výbuchy xenofóbie a antisemitizmu; katastrofa“.

Manifest bol napísaný pánom menom Bernard-Henri Levy, Francúzsky filozof a oddaný prívrženec Alexisa de Tocqueville, teoretika klasického liberalizmu. Medzi jeho signatármi sú novelisti Ian McEwan, Milan Kundera a Salman Rushdie, historik Simon Shama, a nositelia Nobelovej ceny Svetlana Alexievitch, Herta Müller, Orhan Pamuk a Elfriede Jelinek.

Hoci nemenovaní, ich Európski politickí hrdinovia sa zdajú byť Emmanuel Macron z Francúzska, v súčasnosti sa pokúšajúci rozdrviť všeobecné anti-úsporné protesty Žltých Viest, a Nemecká kancelárka Angela Merkel, stojaca na barikáde za liberálnu elitu proti oživeniu nacionalistickej pravice v Nemecku.

Nevšímajme si pre tento prípad zvláštnu iróniu, že niekoľkí zo signatárov manifestu – v neposlednom rade sám Henri-Levy – majú známe nadšenie pre Izrael, štát ktorý vždy odmietal univerzálne princípy zjavne zahrnuté v liberálnej ideológii a ktorý sa namiesto toho stotožňuje s typom etnického nacionalizmu ktorý skoro roztrhal Európu na kusy v dvoch svetových vojnách v minulom storočí.

Namiesto toho sa sústreďme na ich tvrdenie, že „populizmus a nacionalizmus“ sú tesne pred zavraždením liberálno-demokratickej tradície Európy a presne tých hodnôt, ktoré sú najdrahšie tejto distingvovanej skupine. Dá sa predpokladať, že dúfajú, že tento ich manifest poslúži ako budíček pred tým, ako sa veci nenávratne obrátia k horšiemu.

 

 

Kolaps Liberalizmu

V jednom zmysle je ich diagnóza správna: Európa a liberálna tradícia sa rozpadajú vo švíkoch. Lenže nie preto, ako oni silne naznačujú, že Európski politici servilne podliezajú najnižším inštinktom tupého davu – teda obyčajných ľudí, v ktorých oni tak málo veria. Skôr je to tým, že dlhý experiment s liberalizmom nakoniec dokončil svoju cestu. Liberalizmus očividne zlyhal – a zlyhal katastroficky.

Títo intelektuáli stoja, rovnako ako my ostatní, nad priepasťou, do ktorej čo nevidieť skočíme, alebo padneme. Ale priepasť sa neotvorila preto, ako oni predpokladajú, že liberalizmus je odmietaný. Skôr, priepasť je nevyhnutným výsledkom dlhodobej podpory tejto scvrkajúcej sa elity – v rozpore s akoukoľvek racionálnou evidenciou – liberalizmu ako riešenia našej súčasnej ťažkej situácie. Je to v neustálej transformácii hlboko závadnej ideológii na náboženstvo. Je to uctievanie hodnotového systému tvrdo idúceho k nášmu zničeniu.

Liberalizmus, ako väčšina ideológií, má svoju pozitívnu stranu. Jeho rešpekt pre jednotlivca a jeho slobody, jeho záujem v pestovaní ľudskej tvorivosti, a jeho podpora univerzálnych hodnôt a ľudských práv pred kmeňovými väzbami mával nejaké pozitívne výsledky.

Ale liberálna ideológia bola veľmi účinná v skrývaní svojej opačnej (tmavej) strany – alebo presnejšie, v schopnosti presvedčiť nás, že tá opačná tmavá strana je dôsledkom opustenia liberalizmu a nie je vlastnou súčasťou politického projektu liberálov.

Strata tradičných sociálnych väzieb – kmeňových, sektárskych, geografických – urobila ľudí dnes osamelejších a izolovanejších ako to bolo v ktorejkoľvek predošlej ľudskej spoločnosti. Môžeme rozprávať o univerzálnych hodnotách, ale v naších atomizovaných komunitách sa cítime zmietaní, opustení a nahnevaní.

 

Humanitárne lúpeže zdrojov

Liberálmi vyhlasovaná starosť o blahobyt iných, a ich práva, poskytol v skutočnosti cynické krytie pre sériu stále viac jasných lúpeží zdrojov. Model humanitárneho poverenia liberalizmu akoby oprávňoval naše elity zanechať brázdu masakru a trosiek v Afganistane, Iraku, Líbyi, Sýrii a čoskoro, zdá sa, vo Venezuele. V našej láskavosti sme zabili a potom ukradli dedičstvo našej obete.

Neobmedzená individuálna tvorivosť možno priniesla nejaké veľké – možno fetišizované – umelecké diela, ako aj rýchly mechanický a technologický rozvoj. Ale tiež posmeľovala bezhraničnú súťaživosť v každej sfére života, bez ohľadu či bola prospešná pre ľudstvo alebo nie, a bez ohľadu na mrhanie zdrojmi.

A to najhoršie, pustila z reťaze celkom doslovne preteky v zbrojení, také ktoré – kvôli zmesi našej neobmedzenej kreativity, našej bezbožnosti, a ekonomickej logiky vojensko-priemyselného komplexu – kulminovala vo vyvinutí nukleárnych zbraní. Vynašli sme teraz najkompletnejšie a najstrašnejšie predstaviteľné spôsoby ako jeden druhého zabiť. Môžeme spáchať genocídu na globálnej úrovni.

Medzitým absolútna prioritizácia indivídua posvätila patologické sústredenie na seba, sebectvo ktoré pripravilo úrodnú pôdu nielen pre kapitalizmus, materializmus a konzumerizmus, ale pre ich zlúčenie do turbo-neoliberalizmu. To oprávnilo maličkú elitu k nahromadeniu, a schovávaniu väčšiny bohatstva planéty mimo dosahu zvyšku ľudstva.

Najhoršie z toho je, že naša prebujnelá kreativita, naša sebastrednosť a naša súťaživosť náš oslepili vo vnímaní všetkého menšieho alebo väčšieho ako sme my sami. Chýba nám citové a duchovné spojenie s našou planétou, s inými zvieratami, s nasledujúcimi generáciami, k chaotickej harmónii nášho vesmíru. To čo nerozumieme alebo neovládame, ignorujeme alebo zosmiešňujeme.

A tak nás liberálny popud doniesol na pokraj zničenia nášho druhu a možno všetkého života na našej planéte. Naša hnacia sila k sústredeniu sa na aktíva, zhromažďovať zdroje pre osobné zisky, rabovať bohatstvo prírody bez ohľadu na dôsledky, je taká prevládajúca, taká nutkavá, že planéta bude musieť nájsť spôsob ako nájsť novú rovnováhu. A ak budeme pokračovať, tá nová rovnováha – ktorú voláme krívajúcim názvom „klimatická zmena“ – bude nevyhnutne znamenať, že budeme odstránení z planéty.

 

 

Najhlbší kulminačný bod nebezpečnej arogancie

Môžete vierohodne argumentovať, že ľudstvo bolo na tejto samovražednej trase už nejaký čas. Súťaženie, kreativita, sebeckosť, sú nakoniec staršie ako liberalizmus. Ale liberalizmus odstránil posledné zábrany, rozdrvil akýkoľvek protichodný sentiment ako iracionálny, ako necivilizovaný, ako primitívny.

Liberalizmus nie je príčinou nášho problému. Je spodným kulminačným bodom nebezpečnej arogancie ktorej sme sa my ako druh dopúšťali príliš dlho, kde to čo je dobré pre jednotlivca triumfuje nad akýmkoľvek kolektívnym dobrom, definovaným v najširšom možnom zmysle.

Liberál uctieva svoje malú čiastkovú oblasť vedomostí a expertízy, obchádzajúc dávne a budúce múdrosti, tie vychádzajúce z prirodzených cyklov, obdobia, a zázrak neopísateľného a nepoznateľného. Neochabujúce a výlučné sústredenie liberála je na „progres“, rast, zhromažďovanie.

Zachrániť nás môže len radikálna zmena. Nie vŕtanie sa v tom, nie reforma, ale nejaká celkom nová vízia, ktorá odstráni indivíduum a jeho osobné uspokojenie z centra našej spoločenskej organizácie.

Toto je nemožný spôsob uvažovania pre elity, ktoré myslia, že viac liberalizmu, nie menej, je riešenie. Každý čo sa odchýli od ich vnímania, každý čo by chcel byť viac ako len technokrat ktorý koriguje menšie chyby v status quo, je označený za nebezpečenstvo. Napriek skromnosti ich návrhov, Jeremy Corbyn v Británii a Bernie Sanders v USA boli preklínaní médiami, politickou a intelektuálnou elitou, ktorá tvrdo investovala do slepého pokračovania po ceste k sebazničeniu.

 

 

Status-quo roztlieskavači

Výsledkom je, že teraz máme tri jasné politické trendy.

Prvý predstavujú roztlieskavači súčasného stavu, ako Európski autori najnovšieho – posledného? – manifestu. S každým prejavom dokazujú akými bezvýznamnými sa stali, akí neschopní sú poskytnúť odpoveď na otázku kam musíme najbližšie smerovať. Neoblomne odmietajú ako nazrieť dovnútra, aby zistili kde liberalizmus chybne odbočil, tak aj pozrieť von, aby zistili ako by sme sa z toho mohli dostať.

Nezodpovedne, títo strážcovia statusu quo zliepajú dokopy druhý a tretí trend v márnej nádeji že si zachovajú svoje držadlo moci. Obidva trendy sú posmešne nazývané „populizmus“, ako politika závisti, politika davu. Tieto dva fundamentálne odsudzované alternatívne trendy sa považujú za nerozlíšiteľné.

Toto nezachráni liberalizmus, ale bude pomáhať pri presadzovaní tej oveľa horšej z tých dvoch alternatív.

Tí medzi elitami, ktorí pochopili že liberalizmus je už za zenitom, používajú starú ideológiu uchmatni-čo-môžeš typu kapitalizmu, pričom zároveň odrážajú pozornosť od svojej chamtivosti a od udržovania svojich privilégií zasievaním sporov a obviňovaním z temných hrozieb.

Kritika liberálnej elity zo strany etnických nacionalistov znie presvedčivo, pretože má základ v pravdách o zlyhaní liberalizmu. Ale ako kritici sú nebezpeční. Nemajú žiadne riešenia okrem ich vlastných osobných postupov v rámci existujúceho, zlyhávajúceho, samo-sabotujúceho sa systému.

Noví diktátori-autoritári sa vracajú k starým osvedčeným modelom xenofóbneho nacionalizmu, obetujúc iných aby podporili svoju moc. Odhadzujú ostentatívne svedomie zachraňujúce senzitivity liberálov, aby mohli pokračovať v drancovaní v omamnej bezstarostnosti. Ak sa loď potápa, budú sa v bufete napchávať, až kým voda nedosiahne plafón jedálne.

 

 

Kde by mohla byť nádej

Tretí trend je jediné miesto kde môže spočívať nádej. Tento trend – ktorý som predtým pripísal skupine ktorú nazývam „odporcovia“ („dissenters“) – rozumie, že je potrebné radikálne nové myslenie. Ale keďže táto skupina je v súčasnosti aktívne drvená starou liberálnou elitou aj novými autoritármi, má málo politického a verejného priestoru na skúmanie svojich ideí, experimentovať, spolupracovať, čo urgentne potrebuje.

Spoločenské médiá poskytujú potenciálne nevyhnutnú platformu na naštartovanie kritiky starého, zlyhaného systému, vzbudiť vedomie o tom čo zlyhalo, premyslieť a zdieľať nové myšlienky, a mobilizovať. Ale liberáli a autoritári toto rozumejú ako nebezpečenstvo pre svoje vlastné privilégiá. Pod prisladenou hystériou o „fake news“, pracujú rýchle aby vyfúkli dokonca aj tento malý priestor.

Máme tak málo času, ale aj tak stará garda chce zablokovať každú možnú cestu k záchrane – dokonca ako sa moria naplnené plastom začínajú dvíhať, ako populácie hmyzu miznú po zemeguli, a ako sa planéta chystá nás vykašľať ako nejaký infekčný hlien.

Nesmieme sa dať oklamať týmito pozérmi, manifesty vypúšťajúcimi liberálmi: filozofi, historici a spisovatelia – krídlo public relations – našej samovražednej súčasnosti (suicidal status quo). Nevarovali nás o šelme ktorá leží v kolíske medzi nami. Neboli schopní vidieť vznášajúce sa nebezpečenstvo, a ich narcizmus ich naďalej zaslepuje.

Nepotrebujeme už strážcov starého, tých čo nás držali za ruky, ktorí nám svietili na cestu čo viedla na pokraj nášho vlastného vyhynutia. Musíme ich odhodiť, nepočúvať ich spev sirén.

Sú tu slabé hlasy prebíjajúce sa aby ich bolo počuť nad revom umierajúcich liberálnych elít a trumpetami nových autoritárov. Treba ich počúvať, pomôcť im zdieľať a spolupracovať, ponúknuť nám ich vízie odlišného sveta. Takého, kde jednotlivec už nie je kráľom. Kde sa naučíme trochu skromnosti a pokory – a ako milovať v našom nekonečne malom kúte vesmíru.

 

Zdroj: http://afinabul.blog.cz/1902/kolaps-liberalizmu-liberalne-elita-nici-zemegulu

 

Líbí se vám článek? Můžete ho sdílet se svými přáteli.
Loading...

AdBlock je aktivní

 

 

Používáte nástroj pro blokování reklamy. 

Budeme rádi, když naši práci oceníte a nastavíte pro tento web výjimku v Adblocku.

Líbí se vám článek? Můžete ho sdílet se svými přáteli.