Majstrovstvá sveta zničili „matricu vnímania Ruska“

Títo ľudia boli však mizivým percentom. Prevažná väčšina na Západe si však svoje predstavy o Rusku tvorí podľa názoru svetových médií a podľa Hollywoodu. Pre ňu sú Rusi akýsi zvláštny národ, nevľúdny, agresívny, hrubý, ktorý pri tom prvý letel do kozmu, zrodil Lenina a vymyslel samopal Kalašnikov.

Lenže teraz kvôli stovkám tisícov zahraničných fanúšikov, ktorí navštívili Rusko a kvôli stovkám miliónov televíznych divákov, ktorí videli reportáže z nášho štátu, svet s prekvapením odhalil prívetivé, krásne a otvorené Rusko. No a to láme „matricu“ – Hollywood a CNN prehrávajú boj o Rusko.

Samozrejme, rusofóbske tradície na Západe majú mnoho vektorové dejiny, navyše v ostatných sto rokoch, počnúc sovietskym obdobím, vôbec prebiehala skrytá démonizácia „Ríše zla“, ktorú nevymyslel Reagan. Ameriku strašili komunistami, ktorí žerú deti, už dávno pred ním.

Po téme Krymu sme sa stretli s masovou kampaňou sublimácie rusofóbie, zobrazujúcej Putina ako ohrozenie sveta a mieru, čo bol len jeden z množstva obľúbených ťahov Atlantistov. Ruský cár je hrozbou svetu: Tak hovorili o oboch imperátoroch Mikulášoch, o Stalinovi a dokonca aj o Brežnevovi. No a teraz prišiel na rad Putin.

Dnes sa však obraz zákerného Rusa rozplýva a svetu sa naskytá šanca spoznať skutočné Rusko. Pri tom sa však rodí aj nečakaná otázka – a potrebujeme to vôbec? Možno je predsa len lepšie keď sa nás boja. Aby nás považovali za viac divokých a bojachtivejších, ako za duchovných a chápajúcich? Černošskí anglickí fanúšikovia sa vážne obávali toho, že u nás černochov bijú, čo je osobitne veľmi dojemné počuť od občanov štátu, ktorý bol ešte v polovici minulého storočia pánom nad tretinou čiernej Afriky. Pochopiteľne, že títo fanúšikovia sú obeťou svojej propagandy.

Možno je pre nás aj výhodné, aby, hrubo hovoriac, vojaci potenciálneho nepriateľa videli v nás hrubú silu? Pozerajúc na to sa zo strachu nezrodí ďalšie „ťaženie zjednotenej Európy“ na východ.

A sme vôbec takí dobrí a veselí?  Títo naši, vlastným chovom vyšľachtení Európania a kozmopoliti, nám vôbec vyčítajú, že sme hrubí, smradľaví, oproti Európe o stáročia zaostalí, že sme despotovia a Aziati. A ak hovoriť vážne, my aj sami o sebe vieme, že dokážeme byť krutí a ísť do konca.

Potrebujeme však takúto „mäkkú silu“? Vo svete, ktorý vstúpil do epochy vyššej turbulencie, v podmienkach, keď pred nami stoja obrovské úlohy nielen na obrodenie štátu, ale aj pri zlučovaní všetkých čriepkov veľkého Ruska?

Ide o to, že toto všetko je klamný protiklad. Nepotrebujeme si voliť pred svetom medzi dvomi obrazmi Ruska. Pretože existuje len jedna ruská duša a tá obsahuje voči svetu otvorenosť i porozumenie, i lásku k svojej vlasti, i širokú dušu a dobro, i udatnosť a odvahu, zachádzajúce dokonca až do nerozvážností a hýrenia. Tých, ktorí k nám prišli s mečom, dokážeme surovo trestať, ale voči tým, ktorí k nám prišli s loptou, sme žičliví a pohostinní.

Ruský orol má dve hlavy, a teda len od iných národov závisí, ktorou stranou sa tento vták k nim obráti. My sme voči svetu otvorení – s celou našou pre svet záhadnou ruskou dušou.