Na tuto záležitost se moderní psychologie dívá různě. U mnoha lidí je normální, že praktikují metodu tzv. „nechat dítě vybrečet“, to znamená, že své dítě nechají řvát v postýlce, dokud se neunaví, aniž by to jakkoli řešili. Považují to za výchovné, asi aby si „nezvykalo“ a aby se naučilo „samo uklidňovat“ a nebylo „rozmazlené“. Já vám nevím, milí čtenáři, já jsem spíše toho názoru, že děťátko nedokáže kout intriky na své rodiče a úmyslně si vynucovat pozornost, aniž by opravdu něco potřebovalo (tzn. uspokojit biologické potřeby nebo kontakt s matkou – lásku). Tento článek mé tvrzení podporuje….

raja

[wp_ad_camp_2]

Tak ako môžete poškodiť vývoj mozgu vášho dieťaťa tým, že ho budete biť, to isté spôsobíte, ak mu tiež nedáte dostatok lásky a pozornosti.

Fyzické prejavy lásky sú počas obdobia vývoja dieťaťa dôležitejšie, ako sme si možno mysleli.

Pre niekoho je to samozrejmosťou, no mnohí ľudia dôležitosť prejavov lásky úplne prehliadajú a vôbec si neuvedomujú, čo to môže spôsobiť.

Dotyk vašej kože s kožou bábätka je pre uvoľňovanie dopamínu (látky, ktorá v nás navodzuje pocit lásky a spokojnosti) nevyhnutnosťou a napomáha zdravému vývoju mozgu dieťaťa.

Štúdia z Nationwide Children’s Hospital v štáte Ohio zistila, že čím viac vaše dieťatko objímate, tým to má lepší vplyv na vývoj jeho mozgu.

Táto štúdia pozorovala, ako 125 novorodencov (narodených predčasne, ale aj v termíne) reagovalo na dotyk a prejavy lásky.

Výsledky štúdie preukázali, že predčasne narodené deti, ktoré boli na jednotke intenzívnej starostlivosti u novorodencov, reagovali na dotyk menej ako deti narodené v termíne.

Zistilo sa aj to, že deti, ktoré dostávali viac lásky od rodičov alebo nemocničného personálu, vykazovali lepšie mozgové reakcie.

[wp_ad_camp_2]

Podľa výskumníčky Dr. Nathalie Maitre, ktorá bola do štúdie zapojená, tento objav dokazuje, že niečo také prosté ako fyzický kontakt či uspávanie dieťaťa na rukách veľmi ovplyvňuje vývoj jeho mozgu.

Dr. Maitre pre Science Daily uviedla: „Predčasne narodené deti potrebujú cítiť dotyky svojich rodičov. Ich mozog tak dokáže reagovať na dotyk podobným spôsobom, ako naň reagovali deti vyvíjajúce sa až do termínu v matkinej maternici.“

Výsledky tohto výskumu rázne zamietajú metódu „vyplakania“. Podľa nej má rodič zanechať dieťa osamote, aby sa utíšilo a prestalo plakať. Údajne to má dieťaťu pomôcť získať nezávislosť.

Deti pritom potrebujú lásku, komunikujú s nami pomocou plaču a úsmevu. Ak si ich nevšímate, môžete tým do značnej miery ovplyvniť vývoj ich mozgu a spôsobiť zvýšenú hladinu stresového hormónu kortizolu.

Jednoducho povedané, deti sa o seba nevedia postarať samy. Sú odkázané na pomoc rodičov. Ak ich necháte osamote, odopierate im to najdôležitejšie pre ich zdravý vývoj.

To, že plačúce dieťa vezmete do náručia, sa v žiadnom prípade nedá nazývať rozmaznávaním. Je to primeraná reakcia na ich jediný spôsob komunikácie.

Ignorovať ich len preto, že nedokážu požiadať o pomoc, nie je správne.

[wp_ad_camp_2]

A pamätajte si – dieťatko nikdy nemôžete milovať priveľmi!

Zdroj: 1