Sú vojny a vojny. Vedieme ich denne a takmer všade.

Všetci obvykle tvrdíme, že ich nemáme radi, napriek tomu v nich všetci žijeme a nedá mi k tomu nedopísať, že toto obvyklé tvrdenie ľudí je nezmysel, pretože udalosti posledných rokov na Slovensku, hovoria o nás presný opak. Niektorí Slováci vojny chcú. Usudzujem tak z toho, že si ich zámerne privádzame. Niektorí z donútenia, pretože sa musíme brániť, inokedy ich zase ľudia vedú. Tu sa pristavím, pretože veľa ľudí dnes nedokáže rozpoznať, kto a proti komu vojny na Slovensku vedie a čo tým sleduje. Ľudia totiž dnes konajú sofistikovane a skryto. Vlastne je to inak, pretože ľudia konali vždy so skrytým zámerom a dnes to iba zdokonalili.

Príklad klasickej hybridnej vojny vedenej doma proti slovenskému obyvateľstvu je Antifa. Je to radikálna militantná organizácia, zároveň partička zmanipulovaných  mladých ľudí, kreovaná a zneužitá tretím sektorom. Pod rúškom boja proti fašizmu bojujú skryto proti svojmu národu často bez toho, aby si to jej členovia sami uvedomovali. Národ je totiž vždy iba jeden. Ten slovenský nie je výnimka a každý, kto bojuje v jeho vnútri s akýmsi fiktívnym domácim nepriateľom, bojuje v konečnom dôsledku iba sám proti sebe. Viď Ukrajina, kde sa členovia toho istého národa Slovanov, žijúcich v jednej krajine, rozhodli zabíjať medzi sebou a dodnes títo Kyjevom zmanipulovaní hlupáci, sami často nepoznajú pravý dôvod!

Bratovražedné vojny sú bezpochyby najnezmyselnejšie a preto najhoršie zo všetkých vojen, pretože ak sa v ľudskom svete rozhodne zabiť brat brata, nemôže byť pri zmysloch a môže byť iba niekým, alebo niečím – obvykle cudzím prvkom, zmanipulovaný. Bratovražedná vojna totiž odporuje prapodstate bratstva – ochrane. Ono vojna celkovo odporuje všetkej prirodzenosti, pretože podstata žitia je život, nie smrť.

Nech konáme však v živote akokoľvek dobre, každý z nás, už vojnu zažil. Vojna môže mať totiž rôznu podobu. Menšiu či väčšiu, s jedným protivníkom alebo viacerými. Záleží od veľkosti konfliktu.

Preto s prihliadnutím na okolnosti  doby druhej svetovej  vojny, považujem  napríklad holocaust, pri ktorom zomrelo takmer šesť miliónov Židov, za hrozný, absolútne nezmyselný, neľudský a pre národ Židov katastrofický scenár zvrátených plánov Hitlera. Som hrdá, že Slovensko, ako jedna z mála celkového počtu krajín na svete, prijala zákon o popieraní holocaustu. Hovorí to o našej slovanskej veľkosti s akou dokážeme rešpektovať a hájiť utrpenie aj iných, ako len vlastných národov. Myslím si to napriek tomu, že prijatie tohto zákona, spoločenskou objednávkou nebolo.

Som tiež hrdá na to, že takmer skoro ako jediná krajina, sme prijali zákon o odmietaní genocídy arménskeho národa. Okupácia Slovanov sa nikdy rovnako ako holocaust odohrať nemala. Tiež aj iné zverstvá. Každý normálny človek to vie. Rovnako ako ďaľšie okupačné besnenia Hitlera vo svete, kde zahynulo ďaľších šesťdesiat sedem miliónov obetí, čo je viac ako desať-násobok obetí holocaustu. Len v Rusku bolo takmer dvadsať štyri miliónov obetí druhej svetovej vojny a celkovo v národe Slovanov zomrelo dohromady takmer dvadsať sedem miliónov obetí. Preto z pohľadu počtu Hitlerových obetí vojny je logické, že holocaust nie je považovaný za prvoradú traumu slovanských národov, ktorú sme si odniesli z tejto hroznej vojny, keďže slovanské národy utrpeli oveľa viac ako Židia. Je to trauma, ktorá nás viac alebo menej poznačila všetkých, čoho najlepším príkladom je to, že Izrael zanevrel na svet a nikdy neprijal zákon o popieraní vojnových zločinov druhej svetovej vojny páchaných na iných národoch. A nemám teraz na mysli len nás, ale všetky obete vojny, z ktorých holocaust je len malé percento. Židia neriešili striktne okupáciu a vraždenie nežidov zákonom,  ako sme to urobili my o holocauste. To je holý fakt. Je tiež fakt, že Židia z traumy z vojny, následne vytĺkli najväčší vojnový kapitál všade po svete, pretože ani jeden národ sa na ujmu z vojny nesťažoval toľko, ako Židia.

Jeden z dôkazov toho tiež je, že Slovensko si zákonom holocaustu Židov váži, ale vlastné – slovenské obete druhej svetovej vojny, si zákonom nevážime. Naopak. Existujú v krajine skupiny, ktoré nám neustále podsúvajú, že sme boli národ fašistov, dokonca, že sme fašistami dodnes a potrebujeme v krajine skupiny, ktoré proti fašizmu bojujú. V skutočnosti sme však fašistami nikdy neboli a nie sme. Historický fakt, že Slováci s Hitlerom spolupracovali, bol prvorado o ochrane Slovákov doma, čo sa prejavilo aj na veľmi nízkom počte slovenských vojnových obetí. Tiež sme v tom  čase veľmi túžili po vlastnom štáte a okolnosti pred druhou svetovou vojnou, nám to umožnili. My sme predsa nikdy po cudzom území ako fašisti nebažili. Chránili sme si iba to svoje a to predsa nie je fašizmus, ale národný záujem. A iba radikálny militant Matej Šútovec z Antifa, túžiaci asi po občianskej vojne na Slovensku, môže vyhlasovať, že sme boli fašistami.

Čia vojna to teda bola, ak nie naša? Pýtam sa, lebo to, že to bola Hitlerova vojna a hŕstky ďaľších vojnových zločincov okolo neho, vieme všetci z histórie. Už málokto sa však zamýšľa nad tým,  či to bola aj nemecká vojna – a to už je vážna téma na širokú spoločenskú diskusiu.  Nemecký národ predsa utrpel vojnou tiež a že boli obyčajní Nemci v tomto čase podriadení Hitlerovmu režimu a poslušne vykonávali rozkazy malého počtu, prevažne vojnových zločincov, im prikazovala v prvom rade ich Ústava a až na úzku skupinu nemeckých fanatikov, to nerobili svojvoľne. Nemožno ich viniť za všetko. Sú do značnej miery spolu s Talianmi tiež iba obeťami Hitlerovej a Musolinniho vojny. Pôsobenie jednotiek Gestapa v samotnom Nemecku na Hitlerove čistky v radoch svojich odporcov prostredníctvom zastrašovania a fašistického špeciálneho súdu, ktorý – len mimochodom máme napríklad na Slovensku aj dnes, sú predsa  nesporným historickým faktom utrpenia nemeckého národa a samozrejme nie len tie, pretože historických faktov o zneužití vlastného národa na vedenie vojny aj v samotnom Taliansku, je viac ako dosť.

Preto vojna – hlavne tá občianska je hrozitánska vec a len z ľudského pohľadu, vždy prináša pár spoločných emócií – plač, bezmocnosť a škrípanie zubov.

Ako každá vojna aj tá občianska sa dá viesť skryto, a môže mať oveľa viac foriem, ako si dokážeme predstaviť. Preto som presvedčená, že dnešný typ slovenskej politiky má prvky vojny.

Vojny majú totiž spoločné črty. Napríklad, že zomierajú ľudia. Tiež sú perzekuovaní, alebo politicky uväzňovaní. Je to racionálne nespochybniteľné tvrdenie, pretože napríklad boj komunistov v bývalom Československu proti svojim odporcom, mal všetky črty vedenia nepriamej vojny s vlastným obyvateľstvom. Keby som sa vo svojich tvrdeniach mýlila, Česi a Slováci by nikdy neboli náchylní sa hromadne postaviť za ukončenie režimu v roku 1989. Ľuďom všeobecne nebolo predsa ekonomicky tak zle, aby riskovali streľbu do davu na uliciach. Ľudia vtedy totiž ani netušili, že to bola manipulatívna farebná revolúcia zaplatená západom.

Ak sa teda dejú politické čistky v spoločnosti, je to vojna so všetkými jej charakteristickými črtami.

Ak existuje v spoločnosti špeciálny prokurátor, ktorý kryje politické zločiny, Špeciálny súd, ktorý s takouto prokuratúrou spolupracuje, polícia, ktorá kontroluje sudcov zatýka nevinných ľudí  a z pohľadu  zákona  je to legálne, potom to je fašistická praktika, čo tvrdí napríklad aj sudca Najvyššieho súdu JUDr. Štefan Harabin s časťou osadenstva trestného kolégia sudcov. Vec má však aj širšie spoločenské rozmery, ktorými sú dopady na spoločnosť. Takéto politické praktiky totiž vedú k celospoločenskému strachu – a to vážení, je vojna proti obyvateľstvu a fašistické praktiky, ako spomenutý Špeciálny súd, špeciálny  prokurátor, alebo protiústavný extrémistický zákon, sú iba nástrojom vojny proti obyvateľstvu.

Už samotný fakt, že proti tomuto sudcovi sa vedie svetová anomália – šesť disciplinárnych návrhov naraz ako pokus postihovania za názor, či už právny alebo občiansky, je najvýraznejšou črtou toho, že v spoločnosti sa vedie skrytá vojna proti rodu – verným občanom, pretože názory, za ktoré je sudca Harabin perzekuovaný, sú čisto pro-národné. Vojna je teda vedená s národom, ktorého Harabin je len jeho súčasťou, pretože jeho postoje sú čistým vyjadrením národného buditeľstva. Sú to slzy národa z očí spravodlivých sudcov, pri riešení úbohého stavu Slovenskej republiky s pôvodnými hodnotami, ktorej reálne hrozí zánik.

Tu sa treba opäť pristaviť, pretože odboj, vedený pro – európskymi tieňmi proti Harabinovi, je ďaľšou nechutnou vojnou, ktorú vedie hŕstka vplyvných ľudí okrem iného tiež preto, lebo má strach z Harabinovej kandidatúry na prezidenta. V boji o prezidentské kreslo – v dnešnej pohnutej dobe, kedy sú z prezidentského paláca napádané národné hodnoty Slovákov, by Kiska nemal proti Harabinovi žiadnu šancu na úspech a jediné, čo by mohol urobiť, aby sa politicky ochránil, by bola jeho rezignácia na ďaľšiu kandidatúru a odchod do parlamentnej politiky.

Väčšina Slovákov Harabinovu „inakosť“ v dnešnej dobe „hrubosti“ totiž miluje, pretože je stelesnením povahy pravého rodu – verného Slováka. Alebo potom nenávidí, čo je tiež v tejto pohnutej dobe, opäť len výsledkom propagandistickej vojny, pretože v skutočnosti ľudia – ako som postrehla zo stoviek komentárov, často ani sami nevedia, prečo ho nenávidia, keďže veci, z ktorých ho obviňujú, sa nikdy nestali – a to je  predsa jasným znakom vedenia propagandy.

Ďaľšou výraznou črtou vojny s obyvateľstvom je, že nám dlhodobo zomiera v priemere päť tisíc obyvateľov ročne na nedostatočnú zdravotnú starostlivosť . Hlavne starí ľudia, ktorí sú rodu – verne orientovaní najviac, pritom dosahované ekonomické výsledky štátu sa pohybujú na historických maximách, čo aj potvrdzujú pravidelné vyhlásenia vlády Roberta Fica. Čo sa teda deje v štátiku s päť a pol miliónom obyvateľov, kde vlády nechajú za dvadsať rokov zbytočne zomrieť stotisíc ľudí a pritom sa obrazne topíme v peniazoch? Hovoriť iba o rozkrádaní štátnych prostriedkov – ako o hlavnom dôvode je predsa  nezmysel, pretože my tie peniaze na zdravotníctvo jednak reálne máme a jednak v prípade skutočného záujmu, sa rozkrádanie dá systémovo zastaviť pár jednoduchými opatreniami. Iba rozkrádanie, teda jednoznačne za sto tisíc úmrtiami z nedostatku zdravotnej starostlivosti, nebude.

Z prekvapivého povolebného vývoja po marci 2016 na Slovensku, sa chtiac-nechtiac, museli v spoločnosti viac zviditeľniť ľudia a skupiny, ktorí vojnu s najväčšou časťou slovenského národa, rodu – vernými Slovákmi dlhodobo vedú, pretože do parlamentu prišla strana, ktorá rodu – verných Slovákov zastupuje. Bol to pre isté skupiny šok, pretože všetky dôležité politické strany od roku 1990, možno len s výnimkou HZDS, boli orientované viac pro-európsky. Kto teda a hlavne proti komu vedie na Slovensku skrytú vojnu, v ktorej zomiera množstvo ľudí, časť národa je perzekuovaná a žije v zlých životných podmienkach a strachu, je jasné. Zostáva ešte povedať prečo.

Odpoveď na túto otázku je zložitá, pretože dôvody, vychádzajúce jednak z historických faktov o Slovensku a dnešných geopolitických problémov Európy sú zložité. A na zložité veci neexistuje jednoduché vysvetlenie.

Môžeme si však povedať pár faktov, klásť si otázky a hľadať tak odpovede čiastočné, ktoré tú mozaiku skladajú.

V prvom rade treba povedať, kto rodu – verní Slováci sú a prečo zostávajú verní národu. Sú to buď ľudia, ktorí si pamätajú historické fakty, alebo sú od svojich starších príbuzných správne informovaní ,alebo jednoducho len históriu posledných sto rokov majú podrobne naštudovanú, prípadne všetko dohromady.

Tu sa pristavím, lebo treba povedať, že hlavne mladí ľudia dnes skutočnú históriu nepoznajú. Otvoriť si totiž jednu historickú knihu, urobiť z nej fotku, zavesiť ju na sieť a tváriť sa, že poznám skutočnú históriu Slovenska, ako to robia napríklad slovenskí radikálni militantní extrémisti z Antifa, je holý nezmysel a potom sa stáva, že nevedia čo činia, keď hanobia historické symboly na pochode. Preto takéto procesy rozkladu spoločnosti sú veľmi nebezpečné  a treba ich jednoducho novelou Trestného zákona zakázať, prípadne výraznejšie postihovať. Človek musí mať informácie od preživších, vzdelávať sa a študovať tisícky materiálov, aby históriu „dokázal prežiť,“ pretože iba tak dokáže precítiť, čo bolo skutočné. A to je predsa dlhodobý proces, ktorý mladý človek nemôže zvládnuť ani časovo, ani kapacitne. Preto niektorí mladí ľudia sú náchylní na cielené politické, alebo treťosektorové manipulácie, čo ale píšem iba na okraj. Ono, niekedy nám rodičia v mladosti iba povedali, že sme ešte hlúpi, alebo že tomu jednoducho ešte nemôžeme rozumieť a chápali sme to všetci. Teraz – v časoch ťažkej manipulácie s národom, kedy sú „múdri všetci,“ aby som bola pri písaní spoločensky prijateľná, musím veci zoširoka vysvetľovať.

Práve história nás učí o tom, že Slováci, na to, aby si dokázali udržať štátnosť, museli reagovať na niektoré podnety z vonku veľmi flexibilne, lebo v našom okolí vždy striehli „jastrabi,“ ktorí boli hrozbou pre našu štátnosť a na tom sa dodnes nič nezmenilo. A práve dnešná doba je dobou, kedy sa vedú vojny hybridné, spôsobom vnútorného rozkladu spoločností. To je aj jeden z hlavných dôvodov, prečo rodu – verní Slováci zomierajú nástrojmi vlastných politikov.

Vrátim sa okľukou opäť k sudcovi Harabinovi, ktorý národ upozorňoval len pred pár dňami, že ľudia by si mali začať viac všímať, akú Slovensko vedie provokačnú politiku k Rusku. Je to pravda, pretože je to práve Slovensko, kto podporuje Ukrajinu, napríklad zemným plynom z reverzného toku, čo Rusi rozhodne nevítajú. Nie preto, že chcú nechať  Ukrajincov v zime pomrznúť, ale preto, aby vyvinuli na ukrajinskú vládu tlak prestať financovať zabíjanie Rusov na východe Ukrajiny. Z rozsahu ako to robí Slovensko, ktorý je nepomerne vyšší, ako napríklad poľský, či maďarský reverz, možno sledovať, ako sa k Rusku chováme v skutočnosti. Tiež posielanie vojakov na ruskú hranicu je úplne nezmyselný akt provokácie, pretože každému je jasné, že Slovák bojovať nechce s nikým. A s Rusom už vôbec nie. O našich možnostiach vedenia vojny asi nemá ani zmysel písať, pretože nemáme žiadnu bojaschopnú armádu. Ak samozrejme nerátam odhodlaných vojakov ako napríklad kpt. Danko…

Západu, ako ste si mohli všimnúť zo spôsobu, akým podporuje štátny prevrat na Ukrajine, veľmi vyhovuje, keď s ruským medveďom bojujú práve členovia vlastného slovanského národa. Je to citeľné aj z posledného vývoja v Bielorusku, kde sa západ snaží zdvihnúť vlnu proti-ruského odporu a jediné, čo západu stojí v ceste, ako Slovanov proti sebe postaviť je, slovanská hrdosť a spolupatričnosť, ktorou sa rodu-verní Slováci vyznačujú.

Je to tiež ďaľšia z odpovedí, prečo sa na Slovensku vedie proti nám vojna.

Mohla by som takto pokračovať ešte hodiny, pretože faktov, ktoré skladajú mozaiku o pravej tvári slovenských politikov ako je napríklad Kiska, sú stovky.

Podstatné je však niečo úplne iné. Napríklad to, že naša hrdosť je jedna z mála zbraní, ktoré dnes rodu – verným zostala. Využime ju naplno. Prestaňme sa doma skrývať pred politickými tieňmi európskej spoločnosti a naučme sa vojnovým štváčom na Slovensku hovoriť výrazné „NIE!“ Je to predsa prvorado naša krajina. Nikto sa za ňu nenaplakal viac, necítil toľko bezmocnosti celé tisícročie ako my a nenaškrípal zubami toľko ako naši predkovia, ktorých rodu, sme zostali verní.

Zdroj (1)

Napsala Katalin Tara