Plno tovaru, islam tu už neberú vážne, píše Tereza Spencerová z mierového Damasku. Utečenci nechcú nastúpiť do armády, bez USA je všetko inak

OKNO DO SVETA TEREZY SPENCEROVEJ Všade plno tovaru, plné trhoviská aj kaviarne, opisuje analytička Tereza Spencerová pre PL svoje dojmy z Damasku, kde už je podľa nej rok viac-menej pokoj. Len stále vypadáva elektrina a ľudia nadávajú, že v tomto smere je to horšie ako za vojny, dodáva. Za pozoruhodné považuje, že vo veľkých mestách po vojne s radikálnym islamom berie väčšina ľudí islam ako taký s veľkou rezervou, takže sa nájdu aj páry, ktoré sa napríklad bozkávajú v parku na lavičke… To sa mnohým nepáči, ale stúpenci džihádu aj tak emigrovali.

Zdravíme vás opäť do Damasku. Na Facebooku zásobujete svojich sledovateľov fotkami napríklad z detskej nemocnice či z predajne mobilného operátora. Všetko to vyzerá čisto, úhľadne a vlastne „západne“. Je to správny dojem? Žijú už ľudia v Damasku normálnym životom? Sú už všetky hniezda vojenského odporu vyčistené a na mesto už nelietajú žiadne rakety? Čo trend životnej úrovne, zaplnenosť trhov a reštaurácií a pod.?

V Damasku je pokoj už skoro rok, od vlaňajšieho oslobodenia východnej Ghúty. Tento rok v januári tu boli dva teroristické útoky, ale inak nič. Z ulíc už zmizla väčšina checkpointov a betónových zátarás, takže všetko vyzerá na pohľad normálne a funkčne. Iná vec je, že v dôsledku sankcií je tu nedostatok pohonných hmôt, mazutu, plynu a podobne, a tak je benzín na prídel a elektrina sa vypína. V bohatších štvrtiach Damasku na pár hodín denne, v chudobnejších na viac a čím ďalej od hlavného mesta, tým je situácia horšia. Našťastie sa pomaly otepľuje, aspoň teda cez deň, a tak azda budú ľudia už o niečo menej mrznúť ako počas zimy. Veľa domov alebo reštaurácií a obchodov tu má však vlastné generátory a zásobujú sa z čierneho trhu, takže – ako hovorím – na pohľad všetko vyzerá normálne a funkčne.

Ale pritom sa všetci, s ktorými som zatiaľ hovorila, sťažujú, že je dnes so zásobovaním energiami situácia horšia, ako bola napríklad pred dvoma, troma rokmi, a to bol takpovediac „Daeš pred bránami“. Neviem, ale chcelo by to tu pobudnúť omnoho dlhšie, aby človek pochopil nielen princípy fungovania tunajšej spoločnosti, ale poriadne aj jej mentalitu. Ľudia sú na jednej strane naštvaní, že trpia aj po vyhranej vojne, ale jedným dychom dodávajú, že to už predsa nejako prežijú. Už predsa vydržali za osem rokov vojny veľa utrpenia, tak teraz sa vraj nenechajú rozhodiť. A v čase, keď by tu mala byť logicky ekonomická kríza, sú reštaurácie a kaviarne plné a obchody otvorené a plné tovaru. Centrálnou tržnicou sa v pondelok skoro nedalo predrať, aká bola natrieskaná ľuďmi, a to bol bežný pracovný deň.

Zatiaľ úplne nechápem, ako je to vlastne možné, lebo zase toľko ľudí na vojne predsa zbohatnúť nemohlo. A oficiálne štátne štatistiky tvrdia, že priemerná rodina vynakladá na živobytie v prepočte asi 620 dolárov mesačne, zatiaľ čo priemerný plat v štátnej správe, ktorá je už od prepuknutia vojny stále najväčším zamestnávateľom, je asi 95 dolárov. Iste, časť z tohto rozdielu sa dá vysvetliť korupciou, ale… Skrátka, sú tu pre mňa stále určité záhady.

Ako si Asadova vláda predstavuje zrastanie krajiny, kde sa ľudia navzájom nenávideli a vraždili? Špeciálny prípad budú, samozrejme, Kurdi. Čo môže Asad porazeným ponúknuť a čo si od nich môže vynucovať?

Dôležité je si uvedomiť, že skutočne radikálni sýrski „protivníci“ Baššára Asada odišli z veľkej väčšiny dávno do emigrácie a tú „vzájomnú nenávisť a vraždenie“, o ktorých hovoríte, už niekedy od roku 2013 obstarávali predovšetkým zahraniční džihádisti. Už v tom čase aj americkí politológovia, ktorí sa špecializujú na Blízky východ, priznávali, že v Sýrii fakticky nie je „občianska vojna“, ale vojna „svetového džihádu“ proti Sýrii. A posledné zvyšky – hoci je stále reč o desaťtisícoch – týchto džihádistov sú na severe v provincii Idlib pod patronátom Turecka a na východe, kde Kurdi v americkom žolde dorážajú Daeš. Sýrčanov medzi nimi prakticky nenájdete, sú to samí cudzinci z prevažne moslimských krajín alebo regiónov, akým je napríklad ruský Kaukaz alebo čínska moslimská oblasť v Sin-ťiangu. A tiež, samozrejme, pár stoviek ľudí zo Západu, s ktorými si zrazu tak nejako nevieme poradiť. To je fakt bizarné.

Ale z tohto pohľadu nemusí byť „zrastanie“ krajiny až také zložité, aj keď je jasné, že sú v Sýrii oblasti s konzervatívnym obyvateľstvom, ktoré majú so sekulárnymi veľkomestami mentálny problém. Nedávno napríklad jeden imám zo severu provincie Hamá okomentoval fotku, na ktorej sa bozkával chlapec s dievčaťom na lavičke v damaskom parku, ako „satanizmus“. Je jasné, že Damask nemôže prehliadať cítenie takýchto „pravoverných“ moslimov, ktorí tu stále sú, aby nevytváral podhubie pre nejaký ďalší džihád, ale súčasne je očividné, že značná časť spoločnosti sa vojnou svojím spôsobom „očistila“. Sekularizovala sa. Stúpenci džihádu emigrovali, zostali ľudia, ktorí často na vlastnej koži zažili, čo taký radikálny islam v podaní Daeša alebo al-Káidy dokáže. A tak nechcú nič mať s islamom vôbec. Myslím, že tá téma je zložitá a vyžaduje trpezlivosť, ale nie je to neriešiteľné.

S Kurdmi je to svojím spôsobom možno aj jednoduchšie. Tí radikálnejší z nich sa opierajú o USA a snívajú o nezávislom Kurdistane, no v situácii, keď vlastne ani neexistuje nejaké väčšie územie, ktoré by obývali výhradne Kurdi. Aj to, čo sme si v posledných dvoch, troch rokoch zvykli nazývať „sýrsky Kurdistan“, je oblasť, v ktorej sa miešajú Kurdi s Arabmi a ďalšími etnikami a miesto od miesta početne prevažuje tá či oná komunita. Vnucovať ostatným svoju vôľu bude zložité a mierovo to asi nepôjde, tým skôr, že Američania ako opora aj tak skôr či neskôr odídu. A zostane tu Turecko, ktoré už dnes ovláda kurdský Afrin, a Sýria. S kým sa asi tak budú Kurdi, ktorí stále snívajú o nezávislosti, ktorú však nikdy nedosiahnu, ľahšie dohovárať na ďalšom vývoji?

Problémom je, samozrejme, aj emigrácia, pretože nie všetci, ktorí zo Sýrie ušli, to urobili z náboženských dôvodov. Mnohí odišli aj preto, že jednoducho len nechceli rukovať do armády. A teraz sa z mnohých exilových komunít, napríklad v susednom Libanone a v Jordánsku, ozýva, že hlavným dôvodom, prečo sa ešte nevracajú všetci, je práve branná povinnosť. Na jednej strane ich chápem, pretože každý jednoducho nie je na to nechať sa zabiť vo vojne, na druhej strane chápem aj všetkých tých, ktorí tu zostali a možno aj bojovali alebo v bojoch stratili svojich blízkych, že sa im nepáči predstava, že by sa všetci tí utečenci len tak vrátili, lebo sa im „vojna“ odpustí. Je to gordický uzol, ktorý bude treba nejako rozťať. Uvidíme, ako sa to skončí.

Čo iniciatíva českého premiéra Babiša, pokiaľ ide o stavbu akejsi detskej dedinky? V akej fáze to je a aké orgány o tom rokujú? Možno povedať, že sa o tom v Sýrii vie či dokonca píše?

Na „Babišov pozemok“ sa ešte len chystám. Budem múdrejšia za pár dní. Alebo aspoň dúfam.

Keď sa to vezme všeobecne, má Česko vďaka svojmu postoju možnosť robiť v Sýrii nejaký biznis alebo krajinu ako západniarov jednoducho nechcú?

Nejde o to, že sme „západniari“, ale o úniové a americké sankcie. Ak bude časť našej reprezentácie hľadať cesty, ako robiť v Sýrii nejaký biznis a podieľať sa na rekonštrukcii, a druhá časť bude všetko sabotovať podľa „befelu“ z Bruselu či Washingtonu, tak sa vo finále k ničomu nedopracujeme. Takže áno, možnosť tu je, ale som si skoro istá, že si ju sami zasabotujeme, zoberieme a zakážeme. O to väčší kus koláča na lukratívnej rekonštrukcii Sýrie zostane nielen na Rusko, Čínu alebo Irán, ale aj na Indiu, Spojené arabské emiráty, Jordánsko… Skrátka na tých, ktorí si tie cestičky v „sankčnom poli“ našli a „idú“…

Keď odhliadneme od Sýrie, mali by sme si určite všimnúť iniciatívu francúzskeho prezidenta Macrona, ktorý sa snaží ponúknuť svoju predstavu usporiadania EÚ. Značne centralistickú – jeden úrad pre azylantov, jeden úrad na ochranu demokracie pred Rusmi… Čo na to povedať? Medzi českými politikmi veľmi nepochodil.

Neviem, čo na to povedať. Odtiaľto zo Sýrie mi Macronove pokusy postaviť sa do čela Európy a zachrániť tak súčasný establishment pred májovými voľbami pripadajú veľmi bizarné. Nechala by som ho odpočívať v pokoji. Sledovala som tu v televízii zábery z Grenoblu, kde teraz mali trojdňovú „občiansku vojnu“, a myslím, že pán Macron má svojich starostí až nad hlavu…

Emmanuel Macron  Zdroj: TASR

Premiér Babiš išiel do Ameriky. Zlé jazyky tvrdia, že si ide „pre noty“, noviny píšu o tom, že mu prezident Trump bude chcieť ponúkať americký plyn. Čo by ste radili predsedovi vlády?

Nie som na to, aby som mu radila, máme doma kopu radcov aj bezo mňa. A myslím, že nemá zmysel špekulovať, počkajme pár dní, nech sa uvidí, čo sa stane, a potom, ak budeme mať k dispozícii dostatok informácií, môžeme povedzme skúsiť aj nejaké zhodnotenie…

Šéf Európskej komisie Juncker by rád vyhnal Orbánov Fidesz od európskych ľudovcov. Je to demokratický krok alebo skôr nie? Ako vlastne vnímate atmosféru pred eurovoľbami?

Úprimne, nechápem v čom je stále ten problém. Áno, ľudovci sú najväčšia frakcia v europarlamente a Orbánov Fidesz má medzi nimi len 12 svojich zástupcov. Mechanizmom vnútri Európskeho parlamentu veľmi nerozumiem, ale keby bolo najhoršie, tak predsa jednoducho Fidesz vstúpi do nejakej inej frakcie, nie? Tým skôr, že po máji zrejme pribudne tých, ktorí zmýšľajú ako Orbán. Zrúti sa azda pre to svet? Dôležité predsa je skôr to, že bude v europarlamente zastúpený a bude hlasovať tak, ako bude hlasovať. Skrátka, problémy pána Junckera na moju hlavu. To si fakt myslí, že vyhnaním – aj keď vlastne len „presadením“ – orbánovcov niekam do iného radu tej obrovskej sály zachráni nejaký morálny a ideový kredit svoj a svojich myšlienkových aj bezmyšlienkovitých súpútnikov? A že tým ako vyrieši všetky problémy, koľko ich len Európa dnes má? No, najhoršie asi bude, že si to fakt myslí…

Celý rozhovor si môžete prečítať TU.

Zdroj: 9