Týmto poznatkom prelomili staršie výskumy, ktoré sa už akumuláciou vlhkosti zaoberali.

„Doteraz sme všade videli vodnú paru, ale netušili sme, odkiaľ sa berie, vyjdarila sa Rong Fuová, klimatologička z kalifornskej univerzity.

Satelitné dáta naznačovali, že vlhkosť sa v ovzduší pralesa zvyšovala práve vtedy, keď sa začal zelenať. Teda v čase, keď pribúdali nové zelené listy. Vedci si preto najskôr mysleli, že ide o vlhkosť, ktorá vzniká z fotosyntézy a z nej sa vytvára oblak nad Amazóniou.

Tento proces už poznáme pod pojmom transpirácia. Je to proces uvoľňovania vodnej pary z pórov na spodnej strane listov. Vedci si však neboli istí, či z transpirácie vznike toľko vlhkosti, aby vytvorila oblak nad pralesom.

K potvrdeniu tejto teórie teda chýbali dáta. Vedci preto požiadali o spoluprácu NASA.

Využili satelit Aura, ktorý sleduje chemické vlastnosti zemskej atmosféry. Ten potvrdil, že vlhkosť, ktorá sa uvoľňuje z oceánov, je ľahšia ako voda z rastlín. Voda z oceánov je ľahšia o deuterium – ťažký izotop vodíka, ktorý zostáva v mori. Vo vode vyparenej z rastlín je to úplne naopak. Na deuterium je bohatá.

Domino efekt vlastného dažďa

Stromy si teda vytvárajú vlastný dažďový oblak, ktorý ale môže spôsobiť domino efekt v prírode.

Oblak uvoľňuje dážď a tým ohrieva atmosféru. Na základe toho stúpa teplota, ktorá urýchľuje cirkuláciu vzduchu. Vedci sa domnievajú, že cirkulácia má vplyv na vetry, pre ktoré sa do oblasti pralesov dostáva viac vlhkosti z oceánov.

Ekológ Scott Salesky si myslí, že samotné stromy tak výrazne prispievajú k tvorbe dažďovej sezóny.

Vedcov táto teória zaujala natoľko, že ju chcú skúmať aj v iných oblastiach planéty.

Čo všetko ešte o našej krásnej planéte nevieme?