Traja ľudia, ktorí zachránili možno aj vás

V historii i mezi námi žije spoustu hrdinů, o kterých se jen málo ví. Alexej Ananenko, Valerij Bespalov a Boris Baranov byli jedni z nich. Díky jejich odvaze jim možná i vy vděčíte za život, jaký máte. Na takové lidi bychom zapomínat neměli.

raja

Až o päť dní po explózii v Černobyľskej atómovej elektrárni 1. mája 1986, sovietske riadiace zložky zistili hrozivý objav: Aktívna zóna explodovaného reaktora sa ešte stále tavila. V jadre sa nachádzalo 185 ton jadrového paliva a jadrová reakcia pokračovala s desivou rýchlosťou.

[wp_ad_camp_1]

Pod 185 tonami roztaveného jadrového materiálu sa nachádzala nádrž s piatimi miliónmi galónov vody. Voda bola využívaná v elektrárni ako chladivo a jedinou zábranou, ktorá oddeľovala roztavené jadro reaktora od vody, bola hrubá betónová doska. Taviaca sa aktívna zóna pomaly prepaľovala túto betónovú dosku a klesala k vode vo forme roztaveného žeravého prúdu rádioaktívneho kovu.

Pokiaľ by sa toto rozžeravené a roztavené jadro reaktora dotklo vody, spôsobilo by to masívnu rádioaktívnu parnú explóziu, ktorej následkom by bolo značná rádioaktívna kontaminácia väčšej časti celej Európy. Podľa počtu obetí by popritom vyzerala prvá černobyľská explózia ako malá bezvýznamná nehoda.

Novinár Stephen McGinty napísal: „Nastal by jadrový výbuch, ktorý by podľa prepočtov sovietskych vedcov spôsobil vyparenie paliva v troch ďalších jadrových reaktoroch a zrovnal by so zemou 200 štvorcových kilometrov, zničil Kiev, znečistil systémy vodných zdrojov minimálne pre 30 miliónov obyvateľov a na viac ako storočie by zmenil celú severnú Ukrajinu na nevhodnú pre život.“

Škola ruských a ázijských výskumov (The School of Russian and Asian Studies) v roku 2009 vydala správu s ešte horšími možnými následkami. „Pokiaľ by roztavené jadro reaktora dosiahlo vodu, nasledovná explózia by zničila polovicu Európy a zmenila by Európu, Ukrajinu a časť Ruska na neobývateľú zónu po dobu asi 500 rokov.“

[wp_ad_camp_1]

Experti pracujúci na mieste havárie zistili, že roztavené jadro prepaľovalo spomínanú betónovú dosku a s každou minútou sa približovalo k vode.

Inžinieri okamžite vypracovali plán na zabránenie hroziacich explózií zostávajúcich reaktorov. Bolo rozhodnuté, že cez zatopené komory štvrtého reaktora prejdú v potápačských skafandroch traja ľudia. Keď dosiahnu chladiacu zónu, tak nájdu pár uzatváracích ventilov a otvoria ich, aby voda úplne vytiekla ešte predtým, ako príde do styku s aktívnou zónou reaktora.

Pre niekoľko miliónov obyvateľov ZSSR a Európy, ktorých by čakala neúprosná smrť, choroby a iné škody v podobe hroziacej explózie, to bol výborný plán. Čo nemožno povedať o samotných potápačoch. Vtedy bola rádioaktívna nádrž s vodou s približujúcim sa roztaveným jadrom reaktoru asi najhoršie miesto na planéte. Všetci si boli vedomí, že ktokoľvek sa dostane do tejto rádioaktívnej zóny, tak nemôže prežiť.

Riadiace zložky vysvetlili okolnosti hroziacej druhej katastrofálnej explózie,  plánu ako sa jej vyhnúť a následkoch celej operácie. V skutočnosti išlo o nevyhnutnú smrť z rádioaktívneho ožiarenia. Prihlásili sa traja ľudia.

[wp_ad_camp_1]

Traja muži dobrovoľne ponúkli svoju pomoc s vedomím, že to bude to posledné, čo robia vo svojom živote. Bol to starší inžinier- elektrikár, starší inžinier – mechanik a vedúci smeny. Úlohou vedúceho smeny bolo držať podvodné svetlo tak, aby inžinieri mohli identifikovať správne ventily, ktoré bolo potrebné otvoriť. Na druhý deň sa trojica mužov obliekla do výstrojov a vydala sa do smrtiaceho bazéna.

V nádrži kraľovala úplná tma a vodotesné svetlo vedúceho smeny bolo nevýrazné a pravidelne zhasínalo. Premiestňovanie a hľadanie v mútnej vode neprinášalo výsledky. Potápači sa snažili dokončiť úlohu v rádioaktívnej vode čo najrýchlejšie, pretože izotopy ničili ich organizmus. Ale nedarilo sa im nájsť vypúšťacie ventily, no pokračovali s hľadaním aj napriek hrozbe, že svetlo mohlo kedykoľvek zhasnúť a nastala by nepreniknuteľná tma.

Lampa naozaj zhasla, ale až potom, ako jej lúč osvetlil potrebné potrubie. Inžinieri vedeli, že potrubie vedie k potrebným ventilom. Pomocou rúk sa hmatom presúvali popri potrubiu v úplnej tme, bez akejkoľvek ochrany pred silným rádioaktívnym žiarením. Ale na konci potrubia boli dva ventily, ktoré mohli zachrániť milióny životov. Potápači ich otvorili a nádrže sa začali rýchlo vyprázdňovať.

Keď sa traja muži dostali na povrch, ich úloha bola splnená. Pracovníci pracovných, riadiacich a záchranných zložiek ich vítali ako hrdinov, ktorými v skutočnosti aj boli. Ľudia doslova vyskakovali od radosti.

[wp_ad_camp_1]

Počas nasledujúceho dňa päť miliónov galónov rádioaktívnej vody vytieklo spod štvrtého reaktora. Následne si roztavené jadro reaktora prerazilo cestu do prázdnych nádrží. Druhej explózii sa predišlo. Výsledky analýz vykonaných po tejto operácií sa zhodli na tom, že ak by trojica mužov nádrže nevypustila, tak by explózia pary zmenila dejiny histórie a zomreli by milióny ľudí.

V priebehu nasledujúcich dní sa začali na trojici mužov prejavovať neodvratné a nezameniteľné príznaky choroby z ožiarenia. Po niekoľkých týždňoch všetci traja zomreli. Mužov pochovali v olovených, hermeticky uzatvorených rakvách. Ich telá boli aj po smrti presiaknuté rádioaktívnym žiarením.

Títo muži vedeli, že nemajú žiadnu šancu na prežitie, ale „genetika“ im umožnila nájsť v sebe silu a  rozhodnúť sa pre záchranu života iných… Trojica mužov, ktorá zachránila milióny ľudí sa volala: Alexej Ananenko  (Ukrajinec), Valerij Bespalov (Rus), Boris Baranov (Rus). Podobných hrdinov, ktorí likvidovali haváriu v Černobyle a neskôr zomreli na následky ožiarenia, bolo omnoho viac.

[wp_ad_camp_1]

zdroj: 1