Európe už dochádza s utečencami trpezlivosť

Solidarita v Európe skončila asi tak rýchlo ako zásoby slnečnicového oleja. Dva mesiace geopolitickej krízy v rusko-ukrajinských vzťahoch a Francúzi sa už sťažujú na „stres a únavu“.

Občania piatej republiky, ktorí sa „dobrovoľne“ rozhodli prijať tých, ktorí sa rozhodli opustiť Ukrajinu, začali stonať. Článok publikovaný vo francúzskom Le Figaro poukázal na ťažkosti nielen „s prekladom“. Francúzom začína vadiť celkovo „životný štýl, správanie, jazyk a iná kultúra života“.

Článok zhromaždil viac ako päťsto komentárov. Čitatelia síce schvaľujú gestá „štedrosti a solidarity“, ale zároveň hovoria, že tí, ktorí sa rozhodli prijať utečencov, to neurobili „z veľkého srdca“. Ale skôr podľahli vplyvu masívnej propagandy.

Poznámky, ktoré sú uvedené v samotnom článku, sa vo všeobecnosti dajú ľahko zhrnúť do fráz. „Chceli sme pre nich to najlepšie, ale obrátilo sa to proti nám“.

Hostia, ako sa ukázalo na veľké prekvapenie hostiteľov, nehovoria ani slovo po francúzsky. A od Francúzov očakávajú, že budú za nich riešiť ich problémy.

Francúzi už majú cudzincov dosť

Výsledkom je, že jemná francúzska psychika trpí. Nielen, že dobre nespia, ale už dokonca i „strácajú „chuť do jedla“. Čo už je teda v prípade Francúzov náznak „choroby“.

Ak odložíme večné európske „kňučanie“ o tom, že „solidarita sa dnes pokazila“, pravdepodobne stojí za to pokúsiť sa zistiť, kde je vlastne francúzsky problém.

Francúzom začína pomaly „dochádzať“, koho si vlastne zobrali na krk. Ukrajinskí utečenci totiž očakávajú starostlivosť zhruba rovnakú ako malé deti. Aj s porovnateľnými nákladmi.

Keď necháme bokom francúzsku vieru na „ružové poníky“, tak im treba uznať, že sú sústavne a opakovane doslova bombardovaný propagandou. Je to ako „kobercové bombardovanie“ spojencov v závere Druhej svetovej vojny. Empatiu Francúzom takmer zrušili.

Takže zrazu sa vďaka „ruským barbarom“ stali s pekne oblečených mladých Ukrajincov „noví Európania“.

Lenže Francúzi už majú podobnú skúsenosť so Sýrčanmi. Vyhnanými z ich rodnej krajiny v dôsledku geopolitických hier na Blízkom východe.

Utopený trojročný Aylan Kurdi, oblečený ako európsky chlapec v tričku a šortkách, ktorého telo bolo vyfotografované z „toho správneho uhla“, sa stal emocionálnym kľúčom, ktorý odomkol „európske srdcia“.

„Tak malý ako môj syn, vnuk či synovec.“ Chemická reakcia sympatie umožnila vtedajším vodcom Nemecka a Francúzska dostať do Európy davy Sýrčanov.

Vitajte utečenci

Tragická smrť malého dieťaťa poskytla tým, ktorí dnes manipulujú s európskou verejnou mienkou, všetky potrebné komponenty na vytvorenie softvéru. Dnes je možné tento mediálny softvér nainštalovať takmer do každej mediálnej kampane.

Je potrebné prinútiť spoločnosť, aby prijímala cudzincov? Nie je nič jednoduchšie. Použijeme pripravenú mediálnu kampaň.

Lenže čo sa stane potom. Za týždeň, mesiac či pol roka. Keď Francúzi i Nemci zistia, že títo „noví susedia“ nie sú celkom ako „my“. Že nevedia náš jazyk a ani nie sú schopní prijať náš spôsob života.

Nepomôže už ani propaganda

Schopnosť nevidieť problémy pri nosení ružových okuliarov sa dnes stala akousi „ochrannou známkou“ vyrobenou v európskej zahraničnej politike. A tiež schopnosť presunúť zodpovednosť na plecia iných ľudí. A hlavne na plecia bežných európskych daňových poplatníkov.

Akýkoľvek postoj, že trpezlivosť môže byť vyčerpaná, že jednoducho nie je dostatok peňazí na prijímanie utečencov, z vás dnes v Európe urobí „verejného nepriateľa“. Francúzi v Marseille s tým majú najviac skúseností.

Lenže ich sťažnosti sa nehodia do „ružových európskych pohľadníc“. Mohli by totiž narušiť mantru „Vitajte utečenci“.

Strata ilúzii býva veľmi bolestivá

A možno v Európe už neexistuje skutočná solidarita. Rovnako ako možno neexistuje úprimná láska k blížnemu. Možno ide len o túžbu predviesť sa.

Králi a ich celoeurópska družina presadzujúca myšlienky solidarity skončili zväčša nahí. A to je len začiatok rozlúčky s európskymi ilúziami.

Preložil g. / Zdroj RIA Novosti